Úskalia i zisky adoptívneho rodičovstva

dve ruky spoluSú partneri, ktorým život z rôznych dôvodov nedoprial mať biologické dieťa, ale svojho sna o naplnení rodičovskej túžby a odovzdaní veľkej lásky dieťatku sa vzdať nechcú. Túžia objať drobca, poláskať mu vlásky, tešiť sa z obyčajných maličkostí. Rodičovstvo je krásne, ale náročné zároveň, rovnaké, a predsa v čomsi iné je, ak si rodičia dieťatko osvoja. Práve o týchto špecifikách sme sa pozhovárali so psychologičkou a zároveň majsterkou programu PRIDE, zameraného na sprevádzanie náhradných rodín, Mgr. Andreou Hudekovou.


Kedy povedať dieťaťu, že je osvojené? Čo to preň znamená? Priznať mu jeho minulosť, alebo ju zamknúť na sto západov? Ako si vytvoriť puto s osvojeným dieťaťom? O tom všetkom sa dočítate v nasledujúcich riadkoch...

Súčasnosti sa už neodporúča tajiť dieťaťu, že je osvojené, ako to mali tendenciu robiť rodičia v minulosti. Otázkou ale asi zostáva, kedy a ako mu to povedať?

Dôležité je otvorene sa s dieťaťom rozprávať už odmalička, pravdaže, veku primeraným spôsobom. Využívať na to rôzne
životné situácie, napríklad dieťa uvidí pani s bruškom, spýta sa naň a mamička to môže využiť na to, že mu povie: Aj ty si
bol v brušku, ale vieš, niekedy sa stane, že deti sú v brušku mamičky, ktorá sa o ne nemohla alebo nevedela ďalej postarať,
lebo bola napríklad chorá..., tak sa o ne stará iná mamička, ktorá detičky mať nemohla, ale veľmi ich chcela a potešila, že
sa takáto príležitosť našla. Nuž a vieš, to je  aj tvoj príbeh... Trojročné deti sa s takouto odpoveďou uspokoja, hoci časom sa k nej vracajú.

Odporúčate určitý vek, kedy by to už dieťa určite malo vedieť?

Úplne pochopiť význam toho, že je osvojené, dokáže dieťa asi okolo šiestich rokov. Aby sme sa vyhli tomu, že mu to povie niekto iný, čím ho môžeme vnútorne zraniť, je dobré povedať mu to skôr, než pôjde do kolektívu, čiže pred nástupom do škôlky alebo školy. Deti totiž rady povedia, čo doma počuli a nemali by to byť kamaráti, ktorí túto informáciu dieťaťu vmetú do tváre. Najkritickejším obdobím na odhalenie pravdy je puberta. Je to obdobie, keď každý mladý človek prežíva akúsi krízu identity, hľadá sa, a ak to „zaklincuje“ informácia, že jeho rodičia nie sú jeho biologickými rodičmi, je to veľmi ťažké.
Veľmi fajn je, ak sú vo vzájomnom kontakte rodiny, ktoré majú tiež osvojené deti, lebo deti spoznajú, že sú aj iné rodiny, kde sú deti osvojené a je to úplne normálne.

Ako rozhodnutie osvojiť si dieťa komunikovať s rodinou?

Určite je fér o tom hovoriť so širšou rodinou, pretože rodičia si dieťa neberú len k sebe do rodiny, ale aj k svojim príbuzným.
Niektorí sa rozhodnú oznámiť svoje plány blízkym ešte počas prípravy pre náhradných rodičov, iní až po jej ukončení. Sú aj takí, ktorí to začnú riešiť, keď idú na prvú interakciu s dieťatkom. Často sa obávajú najmä reakcií svojich rodičov a budúce babky ich prekvapia vetou – Konečne ste sa rozhýbali! A veľmi ich v tomto rozhodnutí podporujú. Mala som osvojiteľov, ktorí tušili, že stará mama bude maximálne proti, aj bola, ale dnes je to dieťa jej najmilovanejšie vnúča.

Čo sa týka priateľov, známych, susedov, ktorí si všimnú, že rodičom odrazu pribudlo dieťa, ako s tým naložiť? Viem si predstaviť, že by som nemala chuť s každým na počkanie riešiť takú osobnú záležitosť...

Opäť môžem zopakovať len to, čo už zaznelo – nie je dobré túto informáciu tajiť. Pravdaže, môžete si zvoliť, do akej miery odpoviete, ako vravíte, nie s každým máme chuť všetko riešiť... Mne sa páči jeden osvojiteľ – adoptívna dcérka sa naňho skutočne veľmi podobá a on je taký úžasný, že sa tým vôbec netají a žartom „šokuje“ ľudí. Ak mu niekto povie, ako sa na neho malá podobá, on odpovie – Áno, a keby ste vedeli, že je osvojená! Nemá s tým problém... Je to tak aj bezpečnejšie, lebo potom nie je dieťa ohrozené tým, že by si pred ním niekto čosi šepkal, alebo mu to nečakane vmietol do tváre. Samozrejme, to, do akej miery byť otvorený voči cudzím, je na zvážení každej dvojice.

V rámci programu určeného budúcim osvojiteľom hovoríme o tom, aké dôležité je prepojiť dieťa s jeho minulosťou.

Prečo nie je dobré povedať dieťaťu o osvojení až v dospelosti, ako zrelej bytosti?

V živote sa vám stane množstvo situácií, kedy by sa to mohlo dieťa dozvedieť, a ak sa to nedozvie od vás, veľmi to ním otrasie a najmä dôverou vo vás, ako rodiča. Mám priamu i sprostredkovanú spätnú väzbu od dospelákov, ktorí sa o svojom osvojení dozvedeli v dospelosti a spomínajú na to ako na jeden z najťažších životných okamihov. Mala som kolegyňu, s ktorou riadne zamávalo, keď sa dozvedela, že je osvojená. Bolo to o to komplikovanejšie, že si ju osvojila teta, takže odhalením pravdy sa z jej súrodencov stali bratranci a sesternice. Jedna klientka mi vravela, že to celý život tušila. Keď mala 19 rokov a prišli za ňou rodičia, že sa s ňou musia vážne pozhovárať, tak sa ich rovno opýtala – Som osvojená? a odpoveď bola kladná. Ona na to spomínala ako na niečo nesmierne traumatizujúce, pretože odrazu máte pocit, že neviete, kto ste, že celý váš doterajší život bol veľký klam, neviete, kam patríte... Preto v rámci programu PRIDE, určeného budúcim osvojiteľom, hovoríme o tom, aké dôležité je prepojiť dieťa s jeho minulosťou. Hoci majú i bábätko z pôrodnice, už má svoju minulosť.

Skutočne by za ňou rodičia nemali radšej zavrieť dvere?

My naozaj trváme na tom, že je to pre dieťa veľmi dôležité, je súčasťou jeho integrity, aby poznalo pravdu o svojom pôvode, pravdaže, v rámci informácií, ktoré osvojitelia majú k dispozícii. Často ich nie je veľa, pokiaľ ide napríklad o dieťatko z anonymného pôrodu, alebo z hniezda záchrany, tak sú informácie vlastne nijaké. Napodiv osvojiteľka, ktorá má dieťatko z hniezda záchrany, vraví, že to vníma ako svoj hendikep, pretože každý môže aspoň niečo svojmu dieťaťu povedať, keď sa bude pýtať na svoju minulosť, a ona mu nemá čo povedať. Oni si ešte aj dátum narodenia mohli vybrať, lekár im povedal časové rozpätie, kedy sa asi mohlo dieťatko narodiť, a oni si vybrali.

Ako radíte rodičom zachovať sa, keď sa deti začnú pýtať na svoj pôvod?

Väčšina detí je zvedavá na čokoľvek, čo o biologických príbuzných náhradní rodičia vedia. Stretla som sa však s tým, že sa boja ísť do priameho kontaktu s pokrvnými príbuznými. Jednak z obáv z odmietnutia, a možno aj z obavy, čo spôsobia náhradným rodičom. Poznám dospelákov, ktorí boli osvojení, vyhľadali svoju biologickú rodinu, ale to im stačilo. Vedia o nej, sú v nejakom kontakte, ale netúžia u nich žiť, ich rodina je už inde. Osvojitelia sa toho prirodzene obávajú, ale ak majú pekný, pevný vzťah, dieťa podporia, ak vysloví požiadavku spoznať príbuzných, dokonca mu ponúknu pomoc, je to preň úžasný signál, že rodičovi na ňom až tak záleží, že ide do vecí, ktoré ho môžu bolieť a zraňovať... Sama rodičom odporúčam, aby pomenovali svoje obavy, povedali dieťaťu – je to pre mňa ťažké, bolí ma to, mám strach o teba... Má to veľkú silu, deti to k náhradným rodičom ešte viac pripútalo, ich vzťah sa ešte viac upevnil, posunul ďalej...

U nás žiadatelia nikdy nekončia s definitívnym odmietnutím, vždy je to cesta, hľadáme spôsoby, čo zmeniť, či upraviť, aby mohli postúpiť ďalej...

Poďme trochu na začiatok, ako prebieha „oťukávanie“ rodičov s dieťatkom a v čom je špecifikum budovania si spoločného puta?
Pokiaľ ide o malé dieťatko (približne do veku 9 mesiacov), tak to obyčajne funguje tak, že sa drobček zopárkrát stretne
s osvojiteľmi, oťukávajú sa, dieťatko si bez problémov privykne a pomerne ľahko sa preorientuje na adoptívnych rodičov.
Ak je dieťatko staršie, už má vytvorenú vzťahovú väzbu s profesionálnou mamou, dokáže rozlíšiť – toto je moja osoba a tamtí sú cudzí. To sa môže prejaviť tým, že na stretnutí plače, nechce s budúcimi rodičmi byť a to ich, pochopiteľne, mätie. Vždy im hovorím, že je to zbytočné, nemusia mať strach, práve naopak! Ide o zdravo pripútané dieťa, má veľmi dobrý základ, len už to nie je maličké bábätko, ale dieťatko o čosi väčšie, ktoré to už vníma inak a potrebuje viac času. Sú profi mamy (zamestnankyne detského domova, ktoré sa však o bábätko starajú v domácom prostredí, často majú i vlastné deti a dieťatko je u nich len do času, kým si ho niekto neosvojí, pozn. red.), ktoré sú ochotné ísť k osvojiteľom aj na víkend, aby to vzájomné „oťukávanie sa“ s rodičmi prebehlo hladšie. Postupne profi mamina prenechá novej mamičke viac a viac priestoru a časom to začne fungovať.

Ako si má rodič vytvoriť vzájomné puto, bezpečnú vzťahovú väzbu s dieťaťom? Čo to znamená pre rodičov v praxi? Viac dotykov, blízkosti s dieťatkom, nebyť s inými ľuďmi...?

Je to aj o fyzickom kontakte telo na telo, očnom kontakte, kedykoľvek dieťa potrebuje, zaplače... je mu mama k dispozícii
a všetky jeho potreby uspokojuje jeden, maximálne dvaja ľudia, ale vzťahová osoba je kľúčová. V praxi to znamená, že v prípade potreby stále prichádza tá istá mama. Rovnako – s rešpektom voči temperamentu dieťaťa – treba poskytnúť dieťatku veľa objatí, dotykov, lebo sú deti, ktoré sú menej kontaktné a trvá im dlhšie, aby si človeka pustili „k telu“, ale tiež očný
kontakt, prihováranie sa... Deti oveľa viac reagujú na mimozmyslové podnety, ako my dospelí, sú citlivé na čuchové, sluchové podnety..., takže ak dieťa prichádza do rodiny, je dôležité pýtať sa profesionálnej mamy, akú aviváž používa, aby bola vôňa zachovaná, alebo aké pesničky má dieťatko rado, aké má rituály, rytmus dňa... Je to hlavne o tom, že s ním človek trávi čas a byť mu k dispozícii. Hovoríme, že aj keď ste niekde na návšteve a dieťa povie, že je hladné, nepošlite namiesto seba niekoho iného, ale vy mu dajte napapať. Tak ako pri bábätku, ak mamička dojčí, tiež mu môže dať mliečko len ona. To sú maličkosti, ktoré však napokon fungujú a pomáhajú budovať vzťah. Rovnako však treba pristupovať, či ide o bábätko alebo staršie dieťa. Aj keď má 2 či 3 roky, tak ho treba nemočne vnímať ako novorodenca, čo je občas ťažké, lebo 3-ročné dieťa vyzerá staršie, rozumnejšie, ale citovo môže byť skutočne na úrovni bábätka.

Stane sa niekedy, že to medzi rodičmi a dieťatkom takpovediac „nezafunguje“?

Osobne nemám takú skúsenosť, ale môže sa stať napríklad to, že si samotní rodičia nie sú istí, či dané dieťatko chcú a ono to
vycíti. Opäť je tu však dôležitá aj otázka veku, lebo už také štvor-päťročné dieťa vie i samo povedať, ako sa cíti, či sa mu
daní ľudia páčia alebo nie. Spomínam si na prípad 2-ročného chlapčeka, kde sa celý proces „papierovo“ predlžoval až do
takej miery, že stratil chuť ísť na návštevu k svojim budúcim rodičom. Najskôr sa tešil, išiel k nim bez problémov, ale keďže
sa kvôli administratívnym záležitostiam presun do rodiny nedial v čase, v akom by sa mal, ostal sklamaný a odmietal ich. To
však bola chyba systému...

Ak rodičia zvažujú osvojiť si dieťatko, čo všetko treba brať do úvahy pred týmto krokom...

Pokiaľ chcete využiť svoje rodičovské zručnosti a z rôznych dôvodov to nemôžete urobiť u vlastného dieťaťa, alebo máte
vlastné dieťa a chcete mu dožičiť súrodenca, tak toto je podľa mňa úžasná cesta, kde sa spája potreba po rodičovstve a zároveň pomoc dieťaťu, ktoré to potrebuje. To, čo by som odporúčala zvážiť, sú predstavy o dieťati. Často majú rodičia predstavu, aké dieťa nemá byť – určitého etnika, má byť zdravé, má to byť dievčatko či chlapček. Viete, takýmto „dokonalým“ deťom nie je problém nájsť rodičov... A preto to môže aj dlhšie trvať, kým čakatelia prídu na rad. No
detí, ktoré potrebujú rodinu, je veľmi veľa... Možno len majú drobnú nevýhodu – farbu pleti, zdravotný problém. Ak by rodičia poľavili vo svojich nárokoch, mohli by mať dieťa aj hneď.

Stane, že rodičia počas prípravy na osvojenie prídu na to, že to nie je ich cesta?

Príprava osvojiteľov je dosť dlhá na to, aby sme nielen my spoznali žiadateľov, ale i potenciálni rodičia spoznali sami seba,
nadobudli istotu, či toto je pre nich správna cesta, alebo aj nie, prípadne, či nie je treba ešte chvíľu počkať. Možno v danej chvíli nie je správny čas, lebo sa ešte dostatočne nezahojili rany, ktoré treba zaceliť, a neskôr sa k realizácii svojho sna o dieťati môžu vrátiť. U nás žiadatelia nikdy nekončia s definitívnym odmietnutím, vždy je to cesta, hľadáme spôsoby, čo zmeniť, či upraviť, aby mohli postúpiť ďalej...

Článok v pôvodnej verzii:

mama a ja rozhovor

Ďakujeme Eliške Fričovskej a mesačníku Mama a ja za uverejnenie článku.

 

 

Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar

Spoločnosť Úsmev ako dar je najväčšou a najstaršou celoslovenskou neziskovou organizáciou na pomoc a podporu detí z detských domovov a náhradné rodiny.

Logo usmev

Novinky na email

Zaregistrujte vašu e-mailovú adresu a dostávajte informácie o našej činnosti a našich projektoch.
Joomla Extensions powered by Joobi

Vy sa pýtate, my odpovedáme...

Ak máte akékoľvek otázky, neváhajte nás kontaktovať.