br. Márius-Dismas, Er. je Bohu zasvätená osoba, pustovník žijúci v spoločenstve s ľuďmi v núdzi a zároveň náš kolega na bratislavskej pobočke, kde pracuje ako terénny sociálny pracovník. Jeho práca väčšinou predstavuje úplne prvý kontakt s klientom. Toto sú jeho slová.
Potom, ako bol na Ukrajine vyhlásený vojnový stav, som s kolegami z občianskeho združenia Stopa začal pracovať v bratislavských uliciach. Začali sa objavovať utečenci, zo začiatku to boli silní jedinci, najmä študenti, ktorým sa podarilo zmobilizovať veľmi rýchlo. S kolegami sme sa rozprávali o tom, ako je potrebné podchytiť vlakové stanice, ktoré predstavovali prístupovú bránu do nášho mesta. V pondelok začali prichádzať prvé rodiny, už bez otcov, ktorí ostali na Ukrajine. Začali sme ich ubytovávať, vybavovať apartmány a do krízového centra v Bratislave sme prijali prvú rodinu. Mám radosť, že sa lokálne humanitárne organizácie zosieťovali a začali pracovať spoločne.
Úsmev ako dar dlhodobo spolupracuje s Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o., ktorá sa ako prvá ponúkla podať pomocnú ruku a prvých 12 ukrajinských rodín bolo ubytovaných práve v ich kapacitných zariadeniach. Náš tím na ukrajinskej hranici nám posielal fotky a informácie o rodinách, ktoré cestovali na západ. Informácie o tom, do akých autobusov či vlakov nastúpili, aby sme vedeli, koľko času máme na vyhľadanie potrebného ubytovania, kým prídu do Bratislavy. Cesta z Košíc do Bratislavy trvá 6 hodín. Prvé dni boli vyčerpávajúce, niektorí z nás v noci nespali viac ako 2-3 hodiny.
Zo začiatku sme na stanici fungovali ako štyria jednotlivci, po pár dňoch našu prácu prevzal mestský terénny tím. Mali sme pocit, že na tomto mieste už potrební nie sme, mestskí dobrovoľníci to zvládali sami. Preto som hľadal ďalšie možnosti, ako a kde pomáhať. Keďže ako zasvätený človek nemám vlastnú rodinu, bol som odhodlaný pracovať aj v oblastiach, ktoré sú nebezpečné. Chcel som preto cestovať za hranicu, čo sa mi ale nepodarilo. Rozhodol som sa preto pomáhať tam, kde je to možné.
Aktuálne pôsobím pod Tatrami, sprevádzam rodiny ubytované v Tatranskej Lomnici, v Starom Smokovci a v obci Vyšné Hágy. 6 rodín, 17 matiek s deťmi. Čoskoro odíde 12 z nich do dlhodobého ubytovania a tým pádom sa nám uvoľní priestor pre ďalších, ktorí prídu v pondelok.
Rodiny tu dostanú jedlo, strechu nad hlavou, no pri sprevádzaní musím odpovedať na veľa ťažkých otázok. Hľadajú prácu, školu pre deti a dlhodobé zaradenie do spoločnosti, ktoré bude pre mnohých z nich veľkou výzvou. Našťastie množstvo rehoľných spoločenstiev poskytuje pre utečencov dlhodobé ubytovanie.
Chcem odpovedať na Pánovo volanie a ísť tam, kde ma chce mať, a tak si voliť životné periférie a oblasti. Na druhej strane hranice nie je momentálne žiadna pomoc. Aj tam treba priniesť ľuďom chlieb a nádej… A kým sa tam nedostanem, ostanem s ľuďmi, ktorých mi Boh pošle do cesty, aby som pre nich niečo urobil. Niekedy stačí tak málo, len obyčajná blízkosť.