Jeden z našich základných pilierov
DOBROVOĽNÍCTVO
Práve dobrovoľníci boli kedysi tí, ktorí začali písať našu históriu. Boli to oni, ktorí začali pracovať s deťmi v detských domovoch, dnešných centrách pre deti a rodiny (CDR). Dobrovoľníci sú dodnes neoddeliteľnou súčasťou programov a projektov Spoločnosti Úsmev ako dar. Pridaj sa k nám!
PRIDAJ SA K NÁM
Prečítaj si viac o našich programoch
Príbehy našich dobrovoľníkov
Baška
“Dobrovoľníctvo v Úsmeve mi prišlo ako tá správna oblasť, kde by som sa mohla realizovať.”
Príbeh Bašky
Volám sa Baška a dobrovoľníčiť som sa rozhodla počas rodičovskej dovolenky. Raz dávno som čítala, že dôvod, prečo to v severských krajinách tak funguje je, že sa ľudia zapájajú do rôznych typov dobrovoľníctva a každý prikladá ruku k dielu v rámci svojich komunít. Tak nejako sa mi to uložilo v hlave a táto myšlienka sa mi zapáčila 😊
Keďže som v rámci svojej profesie pracovala s deťmi a dospievajúcimi a za prácou sa mi trochu cnelo, dobrovoľníctvo v Úsmeve mi prišlo ako tá správna oblasť, kde by som sa mohla realizovať. Práve začínali s programom „Cesta do života“ a robil sa nábor pilotných sprievodcov. Bola som veľmi zvedavá, ako to môže celé vypáliť a tak som sa na to dala 😉
Veľmi ma tešila myšlienka, že od tém týkajúcich sa plienok a príkrmov prejdem k témam, ktoré riešia mladí ľudia, ktorí sa chystajú osamostatniť a začať žiť novú kapitolu ich života. A ja budem počas tohto obdobia pri jednom z nich. Budem to s ním (a možno s ňou?) zdieľať, budem podporou a malou pomocou. Zatiaľ som si prešla školeniami budúcich sprievodcov a som na ceste nájsť si toho svojho mladého dospelého.
A kto vie, možno to budú práve skúsenosti z rodičovstva a tém okolo plienok a príkrmov, ktoré odovzdám. Ale to vôbec nevadí 😉
Julka
“Veľmi sa mi zapáčila myšlienka Úsmevu ako dar.”
Príbeh Julky
Úsmeváčka som dva roky a za tú dobu sa mi poriadne vryl pod kožu.
Po návrate zo študijného pobytu v zahraničí, ktorý bol z veľkej časti možný len vďaka práci dobrovoľníkov, som tentoraz ja chcela pomôcť iným. Som však z Rimavskej Soboty, a tam sa na mňa ponuky na dobrovoľníctvo práve nevalili. Úsmev ako dar bola jediná organizácia v databáze BB Centra dobrovoľníctva, ktorá pôsobila aj v mojom meste. Veľmi sa mi zapáčila myšlienka organizácie, a tak som si povedala - Prečo to nevyskúšať?
Čo najmä robím v Úsmeve? Budujem si kamarátsky vzťah s dieťaťom v CDRku.
Navštevujem ho, hrávame spolu hry, rozprávame sa, chodíme na prechádzky. Moja špecialita je doučovanie Cez leto som vedúca našich táborov. Nepredstavujte si však typický tábor. Tie naše nemajú nič spoločné s klasickým animátorstvom. Pripomínajú skôr väčšiu rodinnú dovolenku. Úsmevácke tábory sú o budovaní si individuálneho vzťahu s dieťaťom.
Aj napriek tomu, že sa v budúcnosti nechcem venovať sociálnej problematike alebo práci s deťmi, posledné dva roky dobrovoľníctva mi dali neskutočne veľa. Stretla som úžasnú skupinu ľudí v mojom veku, s ktorými môžem zmysluplne tráviť čas. Naučila som sa milovať objímanie a už mi nevadí dojedať jedlo po druhých ľuďoch. Kedysi mi to robilo veľký problém
Vďaka cestovaniu na školenia som okrem vedomostí nadobudla zázračnú schopnosť dostať na odľahlé miesta na Slovensku vlakom alebo autobusom
Ale najmä, prebudila som v sebe detské šibalstvo a hravosť. Vďaka Úsmevu sa aj ako 19-ročná viem stále s radosťou sánkovať.
Romanka
“ Vďaka Úsmevu som zistila,kým chcem byť a čo chcem v živote robiť. "
Príbeh Romanky
Sedím pri drevenom okne, ktoré sa tak britsky otvára ťahaním dohora. Uprostred ho „zdobia“ dve tyče. Vďake nemu mám každé ráno posilku. Okrem toho, že sa pri ňom ráno zapotím, tak ma aj pekne prefúkne morský vietor, teda lepšie povedané vetrisko. Na stole mám položenú pohľadnicu, ktorú plánujem poslať deťom, ktoré som navštevovala v Centre pre deti a rodiny. Posielam im pozdrav a pohľad na mesto, v ktorom strávim najbližšie roky môjho života (dúfam, že strávim).
Prepadla ma nostalgia. Spomínam na všetky tie víkendy, ktoré som strávila s deťmi a ostatnými dobrovoľníkmi, na tábory, ktoré sme len pred nedávnom ukončili. Mala som 15/16 rokov keď som prvý krát prekročila brány Úsmevu ako dar. Vďaka banskobystrickej pobočke som mohla spoznať kopec ľudí. V prvom rade deti, ktoré aj napriek ťažkej životnej situácii mi dali toľko radosti, šťastia, smiechu a kopec spomienok, na ktoré nikdy nezabudnem. Chcela som byť ich kamoška, osoba na ktorú sa môžu spoľahnúť, ktorej môžu veriť, ktorá tu je pre nich a nebude ich súdiť.
Okrem detí som spoznala aj dobrovoľníkov, ktorí ma svojou energiou, láskou a chuťou motivovali deň čo deň. Časom sme sa nestretávali len na Úsmeve. Čoraz viac sme organizovali spoločné akcie, kde sme sa stále viac a viac spoznávali. V neposlednom rade, som na Úsmeve spoznala aj odborníkov, od ktorých som sa mala čo učiť (a stále mám). Mohla som sa zúčastňovať školení, prednášok a osobnostne, ale aj vedomostne rásť. Vďaka Úsmevu som zistila, kým chcem byť a čo chcem v živote robiť. Navždy ostane v mojom srdci a CV-čku . Verím, že sa tam budem stále vracať, ale prišiel čas sa vzdelávať. Ďakujem Úsmeváci!
Nata a Lenka
“Čo nám dobrovoľníctvo na Úsmeve dáva?”
Príbeh Naty a Lenky
Rovnako ako vy teraz čítate tieto riadky v rámci Týždňa dobrovoľníctva, my dve sme pred tromi rokmi v zozname Týždňa dobrovoľníctva narazili na ponuku hrabania lístia v centre pre deti a rodiny (pôvodne – v detskom domove). V tom čase sme boli ešte na strednej škole a keďže sme v ten deň nemali nič iné na pláne, išli sme pomôcť. Netušili sme, že túto akciu organizuje Úsmev ako dar až do chvíle, keď nás oslovila ich sympatická koordinátorka Lucka s otázkou: „Baby, nechcete byť u nás dobrovoľníčky? “
Po krátkom zaškolení nás, ako sa hovorí, hodili do vody. A tak sa začal kolobeh príjemných úsmeváckych povinností ako zbierka sladkostí do mikulášskych balíčkov, Mikulášsky večierok, tábory, víkendovky, návštevy detí v CDR, organizovanie podujatí, ale aj menej príjemné činnosti ako administratíva, pomoc pri sťahovaní pobočky, finančné zbierky,… Je toho naozaj veľa a je to rôznorodé. My sme to postupne objavovali.
Keď sme toto písali, snažili sme sa pomenovať, čo nám dobrovoľníctvo v Úsmeve dáva a prišli sme na nasledovné:
Jednoznačne partiu úžasných ľudí, s ktorými sa stále viac a viac zbližujeme a stávame sa priateľmi. Vždy sa veľa smejeme a podporujeme sa navzájom.
Možnosť zúčastniť sa rôznych vzdelávaní, z ktorých si odnášame cenné vedomosti aj do každodenného života.
A v neposlednom rade sú deti. Spoznávanie našich detí sprevádza aj prehodnocovanie vlastných hodnotových rebríčkov, búranie všetkých stereotypov a predsudkov, ktoré sa v človeku skrývajú. Začnete sa pozerať na svet otvorenejšími očami. Vytvorenie si vzťahu s dieťaťom z CDR je krásne. Nejde o jednostranný vzťah. Je to vzájomná radosť. My niečo učíme deti a deti zase mnohému učia nás.
Máme možnosť sebapoznávať sa, prekračovať svoju komfortnú zónu, objavovať, čo nás baví, rozvíjať svoje silné, ale aj slabé stránky… Jednoducho dospievať. Toto sú aspekty dobrovoľníctva, ktoré môžu znieť ako klišé; z vlastnej skúsenosti ale vieme, že je to naozaj tak.
Ak chceš aj ty skúsiť nové veci a zmysluplne tráviť voľný čas, určite sa nám ozvi a privítame ťa rovnako ako privítala Lucka pred tromi rokmi nás :).
Šimon
“Na začiatku ma poháňala zvedavosť.“
Príbeh Šimona
K Úsmevu som sa dostal cez kamarátku Katku. Jeden večer, keď sme sedeli na pive, len tak náhodou spomenula, kde pracuje. Ona aj doučuje mladšie deti, to ale nie je veľmi pre mňa, pomyslel som si. Ja sám som mal trojky v škole No tento program ma zaujal – spájanie mladých ľudí s nami, už akože dospelými, aby sme im predali naše rozsiahle skúsenosti zo života a pomohli im sa v ňom orientovať.
Takéto programy sa mi vždy páčili, ale nevedel som, že sa robia aj na Slovensku. Tak si vravím: “Super, prihlásim sa a budem sa tváriť, že mám rozsiahle skúsenosti zo života a sám sa v ňom viem orientovať.”
Na školeniach nás veľa naučili z oblasti komunikácie s ľuďmi, priblížili nám, ako žijú deti v detských domovoch (pozn. v súč. už Centrách pre deti a rodiny) a aj potom, keď z nich odídu. Celkovo nás pripravili na to, aby sme našim budúcim kamošom mohli byť nápomocní a vedeli sa aspoň trošku vcítiť do ich problémov. Nakoniec som si vďaka tomu uvedomil, že tu až tak veľmi nejde o to, aby som niekomu dával svoje múdra, kedže ich ani ja nemám nejako extra veľa, radil mu s problémami, ktoré som sám nikdy nezažil, a aby som niekomu ukazoval cestu, keď sám chodím kade-tade, ale aby si mali naši parťáci z domova s kým pokecať, vyrozprávať sa z problémov a prípadne, aby sme im pomohli v ich riešení, ak budú chcieť.
Keď sa ma ale niekto opýta, prečo som sa prihlásil ako sprievodca, neviem dať jednu konkrétnu odpoveď. Hlavne asi zo zvedavosti, z chuti zažiť niečo nové, spoznať a skamarátiť sa s niekým novým, najideálnejšie aj pomôcť a pozitívne ovplyvniť život nejakému mladému človeku, ktorý ho nemal tak ľahký ako ja. Ale ak mám byť úplne úprimný, nerobím to preto, že sa venujem dobrovoľníctvu, že som super dobrý človek a milujem pomáhať ľudom. Bolo to len niečo, čo sa mi ako myšlienka vždy páčilo a zaujímalo ma, a tak som sa prihlásil. Zo zvedavosti. Super ale je, že moje tak trochu sebecké dôvody v Úsmeve nikomu nevadia a nikto ich neodsudzuje, stačí, že tam som.
Vďaka Úsmevu ako dar som spoznal Kuba, no zoznámili sme sa asi len pred pol rokom (plus aktuálna coronová situácia), takže sa ešte tak dobre nepoznáme. Kubo pôsobí ako milý a sympatický chalan, tak dúfam, že budeme dobrí kamoši 🙂
Luky, Ivet, Otík
“ Byť dobrovoľníkom znamená slobodu.„
Príbehy Lukyho, Ivet a Otíka
LUKÁŠ:
Kde začať? Je toho tak veľa, čo by som chcel povedať. Úsmev mi zmenil život. Umožnil mi robiť to, čo ma robí šťastným. Je to niečo úžasné! som veľmi rád, že môžem zdieľať fantastické chvíle s fantastickými ľuďmi. Neopísateľný pocit je vidieť v tých malých detských očkách žiariť toľkú radosť. Úsmev ma naučil ako sa správať v istých situáciách a ako sa pohnúť tým správnym smerom. Sme skvelý kolektív. Naše tancovačky a prespávačky by som nevymenil za nič na svete. Kopec zábavy!
Hneď od začiatku som vedel, že som tu správne. Všetci sú parádne otvorení a máme medzi sebou vytvorený super vzťah. Som vďačný, že môžem byť súčasťou niečoho tak dôležitého. Sme jedna veľká RODINA.
………………………………………………………
IVET:
K dobrovoľníctvu na Úsmeve som sa dostala tak nejako prirodzene. Už asi od 6 rokov som chodievala na úsmevácke chaty a tábory. A keď som mala 15 rokov, na táboroch sa zo mňa stala vedúca.
Na Úsmeve sa venujem aj iným činnostiam – pomáham pri zbierkach, balení balíčkov na Mikuláša, sem tam aj pri administratíve. Počas korony som pomáhala pripravovať balíky do ohrozených rodín.
Robím to preto, lebo si myslím, že je dôležité pomáhať iným vo svojom voľnom čase. Ale prospech z toho nemajú len tie deti, ale aj ja. Úsmev ma posunul po osobnostnej stránke, stala som sa spoločenskejšou, naučila som sa lepšie pracovať s deckami a tiež som spoznala veľa skvelých ľudí.
…………………………………………………………
OTÍK:
Byť dobrovoľníkom znamená slobodu. A byť slobodným znamená pre mňa všetko. Prirovnal by som to k priaznivému jesennému vetru, ktorý Vás roztancuje a naučí Vás ako byť pripravený na dobrodružné plachtenie životom.
Predtým, ako som sa stal dobrovoľníkom som sa cítil ako nedoskladaný obraz, mnoho tých puzzle dielov chýbalo. Našiel som si však skutočných priateľov, ktorí tie dieliky našli vo mne a vyniesli ich na povrch, aby sa môj obraz doskladal. Ja som ani nevedel, že tie chýbajúce dieliky sú vo mne. Úplne stačilo, že verili mojim schopnostiam, za čo im aj touto cestou nesmierne ďakujem. Dali mi pocítiť, že aj ja dokážem byť hodnotným prínosom pre tento svet.
Práca dobrovoľníka je o spoznaní samého seba.
Katka
“Aj svojou troškou chcem zmeniť svet, a to doslova”
Príbeh Katky
Ahoj! Volám sa Katka a som dobrovoľníčkou v programe pre sprievodcov v Úsmeve ako dar. Čo sa dá očakávať od takéhoto dobrovoľníctva? Priznám sa, že to sama neviem. Viem však, že chcem aj svojou troškou zmeniť svet, a to doslova! Už teraz som vďaka sprievodcovstvu spoznala kopu skvelých ľudí, zistila mnoho vecí, ktoré som mala dosť zidealizované a ako bonus si odnesiem priateľstvo (dúfam) na celý život. Tak poď meniť svet aj ty.
Melissa a Laďka
“Na prvom teambuildingu sme stretli veľa úžasných ľudí.!“
Príbeh melissy a laďky
Už tomu bude pomaly rok, čo sa naše životy preplietli viac, ako by sme možno čakali. Obidve sme sa totiž nezávisle od seba dozvedeli o nábore na Úsmev ako dar. Jedna, nádejná psychologička, sa o tom dozvedela od spolužiačky a druhá, budúca učiteľka, od profesora občianskej náuky.
Chceli sme si vyskúšať prácu s deťmi, no zároveň sme nevedeli čo čakať. S deťmi z CDR (bývalé detské domovy) sme totiž predtým nikdy neprišli do kontaktu. Naše obavy sa ale rozplynuli hneď pri prvom stretnutí s deťmi na Mikulášskom koncerte. A aj keď sme to možno nečakali, chceli sme to robiť ďalej a ešte častejšie. Na prvom teambuildingu pre dobrovoľníkov sme stretli veľa nových úžasných ľudí a zamilovali si dobrovoľníctvo v Úsmeve ešte viac. Spolu a zároveň každá sama sme si prešli dlhou cestou a už nie sme tými istými osobami, ako keď sme začínali.
Úsmev nám toho dal veľa. Vyšli sme zo svojej komfortnej zóny a zistili sme, aké dôležité je byť produktívny. Tiež sa tu učíme, ako byť lepšie k ostatným, a ako zostať autentické vo svojich hodnotách, ktorých cieľom je šíriť dobro v nás. Mávame prednášky zo psychológie. Učia nás ako lepšie pracovať a komunikovať s deťmi. No najviac nás učia samotné deti
Ako dobrovoľníčky sa zúčastňujeme táborov a iných akcií s deťmi z CDR. Nie sme však typickými animátorkami. Tvorba programu je pre nás druhoradá. Našou najdôležitejšou úlohou je tráviť s nimi čas. Venujeme im svoju pozornosť, načúvame im a zapájame sa s nimi do programu. Môžeme si tak vybudovať oveľa pevnejší a úprimnejší vzťah.
Možno máme vďaka tomu niekedy za sebou minimum spánku a menej času pre seba, no sme šťastnejšie, slobodnejšie a plné života viac ako kedykoľvek predtým
Deti vám vedia dať lásku inak ako ostatní. Nemali by sme preto zabúdať, že to ony sú tými, ktorí tu zostanú po nás. To čo im predáme, sa stane našou budúcnosťou.
Daniela
“ Možnosť pomôcť starším deťom z CDR som brala ako príležitosť, ktorá sa neodmieta”
Príbehy daniely
Túžila som spraviť niečo dobré, čo by malo vyšší zmysel ako každodenný kolobeh. Zaujímala som sa o malé deti v Centrách pre deti a rodiny (CDR – bývalé detské domovy), ale keď sa naskytla možnosť pomôcť starším deťom, ktoré tieto centrá už musia opustiť, brala som to ako príležitosť, čo sa neodmieta.
Každý v živote máme rôznu štartovaciu čiaru, ktorú neovplyvníme. Spolu ale môžeme rýchlejšie naštartovať a pomôcť si na dráhe, akú si už sami vyberieme.
Dada
“Odporúčam vyskúšať si to na vlastnej koži”
Príbeh dady
Z nekonečnej poobednej pohody ma vytrhlo až zistenie, aký je vlastne deň. Prúser! Už pred pár dňami som mala odoslať pár slov o dobrovoľníctve, aby sa ku vám stihli dostať včas. Dosť nezodpovedné, však?
Som Dada a s nezodpovednosťou bojujem odjakživa. Avšak systematicky pracovať sa s ňou učím zhruba rok, odkedy som členkou Úsmeváckeho kolektívu, kde som bola aj napriek tejto nepríjemnej vlastnosti akceptovaná. A nielen to. Prostredníctvom rôznych školení, vzdelávaní a teambuildingových aktivít, ktoré Úsmev ako dar zabezpečuje, som vedená a ostávam motivovaná prekonávať sa v oblasti všetkých možných osobnostných nedostatkov, ktorými, ako každý bežný smrteľník, disponujem.
Kamarátstva vybudované na Úsmeve sú pre mňa samostatnou kapitolou, ktorú nedokážem zhrnúť len pár slovami. Odporúčam vyskúšať si to na vlastnej koži
Pripájam však malú video ochutnávku, aby ste mali predstavu o atmosfére medzi dobrovoľníkmi. Nebyť teambuildingovej úlohy natočiť krátky cover za podpory môjho šarmantného parťáka Erika, ktorého mimochodom naše deti z CDR milujú, ani vo sne by mi nenapadlo skúšať takúto vec. Nehovoriac o myšlienke zverejňovať jej výsledok! Za množstvo takýchto malých príležitostí skúšať a spoznávať najrôznejšie nové veci patrí Úsmevu jedno moje obrovské, srdečné ĎAKUJEM.
Je škoda, že mladí ľudia sa pri náboroch nových dobrovoľníkov vždy rozutekajú v momente, keď zistia, že naša práca nie je finančne hodnotená. Ani si nestihnú vypočuť, čím všetkým dokáže dobrovoľnícka činnosť obohacovať. Budovanie prirodzenej spontánnosti, improvizácie, kolektívneho ducha, nadobudnutie nového pohľadu na život, či šanca na prekonanie vlastných „blokov“…
Ak si človekom s veľkým srdcom, ktorý by rád poskytoval pomoc tým, ktorí si ju zaslúžia, klikni si na link pod príspevkom a dozvieš sa viac.
Tereza a Sofia
“Chcela som len pomáhať.“
Príbeh Terezy a sofie
OBE DIEVČATÁ SA ZAMILOVALI DO DOBROVOĽNÍČENIA VĎAKA DEŤOM
TEREZA: „ZO STRETNUTIA SME ODIŠLI ÚPLNE NADŠENÉ“
Moje prvé stretnutie s deťmi bolo na Mikulášskom koncerte. Bol tam strašný chaos, ale keď prišli decká a začali sa lepiť po ostatných dobrovoľníkoch, bola som, že „Wauuu“!
Odišli sme odtiaľ úplne nadšené, aj keď sme predtým pred vstupnou bránou so Sofiou rozmýšľali, že odtiaľ ujdeme a nepôjdeme tam vôbec.
Väčšinu dobrovoľníkov sme prvýkrát stretli na teambuildingu. Za jednu noc sme sa spoznali až tak, že sme spolu pred telkou tancovali na pesničku „just dance“ hriešny tanec
Prišlo mi to super, že sa dá zabaviť aj inak, ako sa zabávajú bežní ľudia.
SOFIA: „CHCELA SOM LEN POMÁHAŤ“
K Úsmevu som sa dostala cez učiteľa. Keďže by som sa chcela venovať psychológii, dala som sa na to. Dobrovoľnícky nábor sa konal až po šiestej hodine a ja som už mohla ísť kľudne domov… Pán učiteľ však zdôraznil, že tam bude občerstvenie, a to ma presvedčilo a zostala som Hahaha!
Nebola som si istá, či je to úplne pre mňa, pracovať priamo s deťmi. Chcela som len pomáhať. Akonáhle sme sa však stretli, deti som si zamilovala.
Teraz to robím najmä kvôli nim. Myslím si, že to, ako sa k nim zachováme my, možno ovplyvní to, čo z nich vyrastie.
Nedá sa porovnať, kým som bola pred desiatimi mesiacmi a kým som teraz.
Úsmev mi dodal sebavedomie. Predtým som si robila starosti z úplných zbytočností. Na Úsmeve som uvidela inú realitu a ľudí, ktorí majú veľmi zložitú situáciu a aj napriek tomu to zvládajú. Veľmi ma to zocelilo.
Vierka
“Netreba sa báť začať s dobrovoľníctvom, vždy sa vám to vráti sto násobne.“
Príbeh Vierky
Ahoj, volám sa Vierka a mám 23 rokov. Pochádzam z Prešova, avšak už 5 rokov žijem v Bratislave. Tu aj študujem a vykonávam dobrovoľnícku činnosť na bratislavskej pobočke. Práve vďaka štúdiu som mala možnosť nadviazať spoluprácu s Úsmevom ako dar v rámci študentskej praxe. Rada sa venujem práve mladším deťom a spolupracujem na rôznych aktivitách s ostatnými dobrovoľníkmi, aby sme im robili pekné leto a skrášľovali voľné chvíle.
Ako som spomínala, k Úsmevu ma priviedla študentská prax, avšak naša spoločná história siaha 20 rokov dozadu. Ako malé dievčatko si ma moji rodičia osvojili aj vďaka Úsmevákom. Celou svojou dobrovoľníckou činnosťou chcem pomáhať a skrášľovať život detičkám, práve z dôvodu, že aj mne niekto pomohol. Za dobu dobrovoľníčenia som mala možnosť zažiť množstvo krásnych chvíľ a momentov, za ktoré som nesmierne rada, a taktiež momenty, ktoré ma veľa naučili. Preto by som rada všetkým, čo toto čítajú, odporúčila dobrovoľnícku činnosť ako aktivitu, ktorá vás obohatí v mnohých oblastiach života. Netreba sa báť začať s dobrovoľníctvom, vždy sa vám to vráti sto násobne.
Žaneta
„Nič viac nemôžete dať, ako svoj čas.“
Príbeh Žanety
Ahojte, volám sa Žaneta a mám 43 rokov. K dobrovoľníctvu som sa dostala pred 5 rokmi cez zamestnankyňu Úsmevu ako dar, Martu Sarkoziovú, ktorá mi neraz volala, či by som si našla čas, že potrebuje pomoc. Vždy som si našla čas, nakoľko sama viem, aké je vzácne dostať pomoc. Moje začiatky v dobrovoľníctve začali napríklad vykladaním a nakladaním auta, upratovaním, pomocou s odvozom potravín a iných dôležitých vecí, ktoré práve rodiny potrebovali. Pri dobrovoľníckych činnostiach som sa stretla so skvelými ľuďmi, deťmi, rodinami a bývalými odchovancami z CDR. Boli to práve oni a zamestnanci Úsmev ako dar, ktorí mi ukázali, že človek dokáže oveľa viac dať a zároveň osobnostne sa rozvíjať a rásť. Náš dobrovoľnícky bratislavský tím je jednoducho skvelý. Môj odkaz pre budúcich dobrovoľníkov: „Nič viac nemôžete dať, ako svoj čas.“
Dávid
“Dobrovoľníckou činnosťou mám čo to odovzdávať mladším aj seberovným v CDR-kách.“
Príbeh Dávida
Môj príbeh dobrovoľníka
Mal som 17 rokov, keď ma mladá dospelá z môjho centra (CDR) pozvala spolu s predsedom a koordinátorkou na pizzu. Tam som sa postupne, ako mi predstavovali, dozvedel o tom, že SPDDD Úsmev ako dar organizuje projekty ako „domováci domovákom“, „Najmilší koncert roka“ a iné. Po necelom mesiaci som sa odhodlal ísť na koncert a vystúpiť so spevom. Mal som tu aj možnosť viac spoznať projekt „domovácidomovákom“ vďaka mladej dospeléj, ktorá si pripravila na to workshop. Ešte v ten mesiac som bol pozvaný na víkendový pobyt v Tatrách s deťmi v mojom veku, pod vedením nitrianskej pobočky Úsmev ako dar. Tam sme dostali ponuku vstúpiť do projektu. Ponuku vzdelávania, práce s deťmi, zapájanie sa do dobrovoľníckych aktivít. Znelo to fajn. Postupne som s do toho dostával.
O dva mesiace na to som bol na dvoch táborových turnusoch, kde som bol zatiaľ ako pomocník. Začínal som postupne chápať systému a pomaly sa adaptovať. Zapadnúť do kolektívu bolo jednoduché a rýchlo. Začínalo ma to baviť. Hneď potom mi bolo ponúknuté ísť na „anjelskú akadémiu“. Neváhal som. Išiel som a pochopil som o čom je práca s deťmi z CDR. Medzi tým som stihol absolvovať aj prvý ročník akadémie. Tieto aktivity som pomaly začal brať vážnejšie. Bol som aj na seminári odpustenia, tiež pod záštitou Úsmevu. Všetky tieto veci, mi začali dodávať informácie a posilňovali ma ako dobrovoľníka rovnako ako z teoretického tak aj z praktického hľadiska.
Začalo ma to baviť a samozrejme postupom času som pochopil, že ako chovanec CDR mám dobrovoľníckou činnosťou čo odovzdávať mladším a aj seberovným v CDR-kách. Vlastne mám po tom všetkom aj pochopenie pre cítenie a celkový život dieťaťa v CDR. Potom to už išlo samo… buď som sa ponúkol sám alebo som prijal ponuku na dobrovoľnícke aktivity ako napr. Halloween, stanovanie s deťmi, pomáhanie na vianočných trhoch s charitatívnou zbierkou, dňom detí a mnoho ďalších. V súčasnosti ma to baví a vidím v tom zmysel. Pôsobím ako dobrovoľník v nitrianskej pobočke. Aktívne sa zúčastňujem vzdelávacích pobytov a táborov pre deti a mladých dospelých. Navštevujem samozrejme aj deti z nášho CDR aspoň 3 krát do mesiaca a venujem sa im – najčastejšie hravou a zábavnou formou. Celé toto „dobrovoľníctvo“ mi bolo ponúknuté. Nebol som do toho hnaný. Len som to prijal a neľutujem to.
Volám sa Dávid. V CDR Žitavce som 7 rokov. Som Mladý dospelý a ukončujem SŠ.
Noemi
“Pretože len keď dávame – nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých.“
Príbeh Noemi
Príbeh dobrovoľníčky Noemi
Dobrovoľníctvo, čas s deťmi a s mladými dospelými zapĺňa určité prázdne miesta vo mne. Ľudia okolo mňa mali niečo, čo bolo ich vášňou. Či už šport, umenie… Ja som nič také nemala. Mala som svoje koníčky, ale pri ničom som necítila, že áno, toto je fakt pre mňa. Konečne som našla niečo, v čom sa cítim naozaj naplnená. Svätý František povedal: ,,Pretože len keď dávame – nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých.“ V Úsmeve som zistila, že sú jeho slová veľmi pravdivé. Keď sa učím zabúdať na seba, zisťujem kto som. Aj keď som do Úsmevu išla s tým, že budem prinášať nezištnú lásku, takú z ktorej nič nedostanem naspäť, nie je to úplne tak. Deti síce ani nevedia ako, ale mnohonásobne nám vracajú lásku, ktorú im dávame. Dobrovoľníctvo v Úsmeve ma aj po dvoch rokoch zúčastňovania sa akcií a času stráveného s ľuďmi stále nesmierne obohacuje. Častokrát som musela vyjsť zo svojej komfortnej zóny a menej myslieť na seba, ale vidím, že ma to postupne mení k lepšiemu. Naučila som sa vedieť viac vcítiť do situácií druhých ľudí, nezameriavať sa na svoje problémy, byť vďačná za veci čo beriem ako samozrejmosť. Menej súdiť, viac prijímať a milovať. Aj v ,,bežnom“ živote som potom viac ohľaduplná a chápajúca. Cítim zodpovednosť zastať sa slabších. A pritom sa snažím myslieť na Ježišove slová: ,,Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich maličkých, mne ste urobili.“
Marek
„Dobrovoľníctvo mi prináša množstvo krásnych zážitkov, nielen s deťmi, ale aj s ďalšími dobrovoľníkmi
Úsmev je dar, tak si ho nenechajme pre seba, ale rozdávajme ho ďalej.“
Príbeh Mareka
Moja cesta s dobrovoľníctvom sa začala pred 5 rokmi, keď som bol pozvaný ako dobrovoľník na zimnú lyžovačku pre deti z Centier pre rodiny v Terchovej. Vtedy som pracoval ako inštruktor lyžovania, a preto ma veľmi potešilo, že môžem využiť svoj športový talent na to, aby som deti z Centier pre deti a rodiny naučil lyžovať. Prvý chlapec, ktorého som naučil lyžovať, sa volal Marek – rovnako ako ja. Počas toho lyžiarskeho výletu som si vybudoval priateľstvá s deťmi a z jednorazového podujatia sa stala každoročná tradícia. Naša vzájomná väzba postupne rástla a neskôr som začal deti pravidelne navštevovať aj v Centre pre deti a rodiny. Práca s deťmi je úžasná, avšak je veľmi dôležité, aby dobrovoľníci budovali pevné vzťahy založené na pravidelnosti. Ak chceme, aby vzťahy, na ktorých nám záleží, rástli, musíme sa o ne pravidelne starať podobne ako o kvetinku, ktorú pravidelne polievame. Dobrovoľníctvo mi prináša množstvo krásnych zážitkov, nielen s deťmi, ale aj s ďalšími dobrovoľníkmi, s ktorými tvoríme jednu veľkú Úsmevácku rodinu. Podľa môjho názoru dobrovoľníctvo dokonale vystihuje jedno čínske príslovie: „Na rukách, ktoré dávajú ruže, vždy zostane trochu vône.“ Úsmev je dar, tak si ho nenechajme pre seba, ale rozdávajme ho ďalej.
Stručná príručka, penzum právnych informácií vzťahujúcich sa na výkon dobrovoľníckej činnosti v Spoločnosti Úsmev ako dar