Я студент з України і мені потрібна допомога

Projekt pre mladých dospelých

Cesta do života

Cieľom projektu je skvalitniť prípravu mladých dospelých na odchod z centra pre deti a rodiny (býv. detský domov) a zvýšiť úspešnosť ich integrácie do spoločnosti. 

Pripravení len teoreticky

Pri osamostatňovaní sa čelia mladí dospievajúci ľudia rôznym úskaliam. Deťom z rodín ukážu cestu do samostatného života ich rodičia. Mladí ľudia z detských domovov (po novom centier pre deti a rodiny) sú na to väčšinou však sami. Aj oni sa chcú zaradiť do spoločnosti a byť prijatí.

Mladí dospelí sú na odchod z detského domova pripravovaní do veľkej miery len teoreticky, chýbajú im praktické zručnosti a tiež skúsenosť s vybavovaním úradných záležitostí. Práve preto sa často dostávajú do náročných životných situácií – sú obeťami neférového zaobchádzania v zamestnaní (majú nevýhodné, alebo žiadne pracovné zmluvy), sú diskriminovaní pri hľadaní ubytovania, ich neznalosť zákonných povinností spôsobuje, že sa stávajú dlžníkmi na zdravotnom a sociálnom poistení a týchto dlhov sa už nedokážu zbaviť.

Často majú problémy pri nadväzovaní a udržiavaní vzťahov, chýbajú im komunikačné zručnosti. Ich slabá motivácia a vytrvalosť bývajú príčinou neukončenia stredoškolského vzdelania alebo častého striedania zamestnaní.

spoznajme ich.

na budúcej generácii záleží.

Mladí dospelí čelia po odchode z centier pre deti a rodiny ťažkostiam s hľadaním a udržaním si bývania. Nemajú istotu trvalého bydliska, neraz končia na ulici, hrozí im dlhodobé bezdomovectvo, ocitajú sa v začarovanom kruhu neistoty. Táto situácia nie je však jedinou, s ktorou si mladí ľudia pri odchode z centier musia poradiť. Musia sa osamostatniť – nájsť si bývanie, prácu, vybaviť

všetko potrebné na úradoch a začať rozumne hospodáriť. Po odchode majú zrazu voľnosť a slobodu. Ibaže spolu s lákavou voľnosťou prichádza aj nečakaná samota. Tínedžeri z centier pre deti a rodiny sú na väčšinu povinností, ktoré ich v samostatnom živote čakajú, sami. Čomu všetkému na svojej ceste do života čelia?

Mladí dospelí čelia po odchode z centier pre deti a rodiny ťažkostiam s hľadaním a udržaním si bývania. Nemajú istotu trvalého bydliska, neraz končia na ulici, hrozí im dlhodobé bezdomovectvo, ocitajú sa v začarovanom kruhu neistoty. Táto situácia nie je však jedinou, s ktorou si mladí ľudia pri odchode z centier musia poradiť. Musia sa osamostatniť – nájsť si bývanie, prácu, vybaviť všetko potrebné na úradoch a začať rozumne hospodáriť. Po odchode majú zrazu voľnosť a slobodu. Ibaže spolu s lákavou voľnosťou prichádza aj nečakaná samota. Tínedžeri z centier pre deti a rodiny sú na väčšinu povinností, ktoré ich v samostatnom živote čakajú, sami. Čomu všetkému na svojej ceste do života čelia?

Tibor

Tibor

“Pre mladého chalana ako ja, ktorý si myslel, že je kráľ sveta a svet má v malíčku, bola práca niečo, čo dovtedy neriešil.“

 

rozhovor

Tibor, otec 3 detí odišiel z detského domova (po novom centra pre deti a rodiny) už dávnejšie. V čase svojho osamostatňovania si so všetkými situáciami musel poradiť sám.

  1. Čo znamenalo byť pri odchode na všetko sám? Čo všetko si musel vybaviť a zariadiť, keď si odišiel? 

V čase, keď som odchádzal z detského domova (po novom centra pre deti a rodiny) nás na odchod nikto nejako zvlášť nepripravoval. Tam to bolo na báze slobodnej vôle, mňa to netrápilo, nikdy som nebol postavený pred situáciu vybaviť si dávky. Zaujímala ma len čo najkratšia cesta z decáku k bankomatu, kde som si mohol vybrať svoj finančný príspevok na osamostatnenie. Bolo to asi 600 Eur. Minul som ich do 6 hodín. 

  1. Aké boli tvoje najväčšie problémy, aké to bolo odísť z CDR a začať nový život?

Po odchode z domova som sa dostal do zariadenia (domov na pol ceste) v Kremnici, kde mi tiež pridelili prácu a mohol som tam bývať. Keď som mal zhruba 19 rokov, rozhodol som sa, že navštívim svojho biologického otca. S bratom, ktorý mal ešte ústavnú starostlivosť, nás zaujímalo odkiaľ sme. Svojho otca som prvýkrát v živote videl vtedy; bolo to tesne pred Vianocami. Kým sme ten krátky čas boli pri ňom, stále od nás pýtal peniaze až sme na koniec ostali na Vianoce úplne bez peňazí. A od 24.12. do 3.1. sme aj s bratom žili na ulici. Na to nikdy nezabudnem. Chodili sme jedávať do kontajnerov. Keď som videl brata ako jedol banány, ktoré už mali všetky farby dúhy, tak ma to zlomilo. Vtedy som si uvedomil, že musím niečo so sebou urobiť. 

  1. Ako si sa z toho dostal? Čo sa dialo ďalej?

Už dávno predtým som mal priateľku. Odkedy prišla do detského domova, boli sme spolu. V deň keď som ju prvýkrát uvidel, som  jej povedal, že si ju raz vezmem za ženu. Pochopil som, že jediné bohatstvo človeka je rodina. A čo nebolo dopriate mne, chcem ja dopriať mojim deťom. To bolo vôbec prvýkrát v živote, keď som sa cítil ako chlap. Vedel som, že odteraz musím riešiť všetky tie veci, ktoré riešia všetci okolo mňa – starostlivosť o rodinu, hľadanie práce, platenie bývania. 

  1. Ktoré vedomosti ti pri osamostatňovaní chýbali najviac?

Chýbali mi informácie. Myslím si, že informácie hýbu svetom. A ja som ich mal málo. Keby som si teraz predstavil situáciu v akej som bol, zaujímal by som sa, na čo všetko mám nárok. Viac by som sa informoval. Nevedel som si vypísať dávku v hmotnej núdzi. Nevedel som základné veci. 

V tom čase som to vnímal celé inak. Myslel som si napríklad, že dievčatá to budú mať ľahšie, lebo sú krajšie. Realita je však taká, že práva kvôli tomu, že sú ženami, stáva sa, že sú obeťami prostitúcie. Tiež som si hovoril, že veľa mojich spoludomovákov, o ktorých som si myslel “Z tohto nikdy nič nebude, lebo má napr. rečovú vadu”, tak sú z nich slušní ľudia. Dnes robia šéfkuchárov a vedú dobrý život. 

Jedinú dôveru, ktorú som vtedy mal, bola dôvera voči Úsmevu ako dar. Chodili k nám, brali nás von, na výlety. Keď som z detského domova odišiel, nikto tam nebol a ja som nechápal, kde sú, prečo tu nie sú. Hneval som sa.

  1. Ako sa dá zvládnuť zaradiť sa do spoločnosti a vedieť fungovať bez pomoci? Čo ťa motivovalo dokázať sa o seba postarať?

Prvým krokom bolo mať nejaký príjem. Ťažká situácia nastala, keď sme sa s manželkou vzali, Príspevok vo výške 60 Eur, na ktorý mal predtým nárok každý z nás, sa znížil na 90 Eur, keďže sme po svadbe boli považovaní za pár. Bývali sme v Kremnici, kde bolo práce veľmi málo.  Keď som si prácu našiel, nedokázal som v nej vydržať, ani tých 8 bežných hodín. Ráno som nedokázal vstať, chýbali sme pracovné návyky. Pre mladého fagana ako ja, ktorý si myslel, že je kráľ sveta a svet má v malíčku, bola práca niečo, čo dovtedy neriešil. Keď som si zamestnanie nakoniec našiel, mal som problém si ho udržať. 

  1. Aký je tvoj život teraz? Zmenilo sa niečo?

Keď sa nám narodilo prvé dieťa, bál som sa že vlastnému dieťaťu spravím zo života peklo. Sám som to mal zložité, bol som náročné dieťa a vyrastal som na striedačku asi v 7 siedmich domovoch, robil som hlúposti. Keď sa narodil môj syn, uvedomil som si, že dieťa je závislé na mne a ja sa musím začať správať zodpovedne. Teraz obsluhujem stroj na výrobu sójových potravín. Žijem vo Zvolene a mám troch synov. Dodnes som v kontakte s vychovávateľmi centier pre deti a rodiny. Tieto stretnutia sú také príjemné, človek by povedal, že sme rodina. Každá moja spomienka je spätá s detským domovom (po novom centrom pre deti a rodiny). Som v pravidelnom kontakte tiež pracovníčkami Úsmevu ako dar v Banskej Bystrici. Vždy sa budem hlásiť k tomu, že som domovák.

Nikdy som však nebol naučený dávať najavo emócie. Cudziemu aj dnes nemám problém povedať, ako veľmi ľúbim svoju rodinu. Do očí to však neviem povedať ani manželke. Keď budú deti väčšie a budú veciam viac rozumieť, chcem im ukázať, aké náročné je vyrastať v detskom domove. Chcem aby vedeli, že to čo majú, nie je štandard, aby si vážili, čo pre nich robím.

Vilko

Vilko

“Ľudia, ktorí stáli pri mne, ma podporovali a motivovali. Dávali mi nádej a verili vo mňa, to ma naštartovalo a posúvalo dopredu.“

rozhovor

Vilko, 20-ročný mladý muž. Na začiatku vyrastal v CDR vo Valaskej, potom v profesionálnej rodine (pozn.: Profesionálna rodina je organizačná súčasť detského domova. Ide o domáce prostredie zamestnanca detského domova, v ktorom sa poskytuje starostlivosť deťom v rodinnom dome alebo v byte). Počas osamostatňovania mu pomáhal (aj) Úsmev ako dar.

  1. Čo si v rámci pomoci pri osamostatňovaní sa ocenil najviac?

Ocenil som, že ľudia, ktorí stáli pri mne, ma podporovali a motivovali. Dávali mi nádej a verili vo mňa, to ma naštartovalo a posúvalo dopredu.

  1. Aké konkrétne vedomosti, rady alebo činnosť ti pomohli zaradiť sa do spoločnosti?

Fungujem vďaka cieľom, ktoré chcem dosiahnuť. Jedným z mojich cieľov bolo získať dobrú prácu. Teraz pracujem ako ošetrovateľ v DSS v Ružomberku. Každá robota niečo prináša. Mňa moja práca baví. Vidím, že je dôležité pomáhať chorým a seniorom..

  1. Čo mladý človek dokáže, keď má podporu? Motivovalo ťa niečo?

Napriek tomu, čo som si prežil a že som bol na všetko sám, zvládol som to bez ľutovania. Mám 3 bratov a oni boli väčšinou pri niekom zo širšej rodiny. Deti z detských domovov (CDR) buď uspejú alebo neuspejú. Ja som hrdý na to, že napredujem. Podpora pracovníčok Úsmevu ako dar a a Centra pre deti a rodiny Valaská, ako aj náhradných rodičov mi pomohla získať sebadôveru. S týmito ľuďmi som stále v kontakte.

  1. Akú formu pomoci pri odchode z CDR považuješ za najdôležitejšiu?

Najviac som vďačný za podporu a pomoc pri riešení bývania. Detský domov (po novom centrum pre deti a rodiny) mi dal prístrešok na začiatku. Po odchode a osamostatnení mi s ubytovaním pomohol domov na pol ceste, ktorý je súčasťou centra pomoci Dorka v Ružomberku. Slúži mladým mužom vo veku od 18 do 30 rokov, ktorí sa nemajú kam vrátiť a nemajú zabezpečené bývanie. Tu mi tiež umožnili pracovať.

Dôležité tiež bolo, že pred osamostatnením som sa ešte v profesionálnej rodine z praktických vecí naučil variť, prať, žehliť a hospodáriť s peniazmi. Za tom som im vďačný.

  1. S akými problémami si sa po osamostatnení stretol?

Najťažšie je nájsť si vlastné bývanie. Bol som na viacerých obhliadkach bytov. No buď sú zdevastované alebo drahé. Čudujem sa sám sebe, že ďalej hľadám, napriek tomu, že neuspejem. S Katkou z Úsmevu ako dar Banská Bystrica sme sa snažili vybaviť aj príspevok cez Štátny fond rozvoja bývania, ale nepodarilo sa to. Rozdiel je mať vlastné bývanie to, ktoré ponúka zamestnávateľ.

  1. Čo ti najviac pomohlo zaradiť sa medzi ostatných ľudí mimo domova?

Z CDR mi pomohli všetci, s ktorými som vyrastal. Šesť rokov pred osamostatnením som vyrastal v náhradnej rodine, kde mi odovzdali rady a vedomosti, aj informácie k hypotéke. Navzájom si pomáhame s bratmi , máme veľmi dobré vzťahy. Mám 1 mladšieho a 2 starších bratov. 

  1. Mladí ľudia z CDR často nevedia, ako si motiváciu udržať, ľahko sa vzdávajú. Čo pomohlo tebe, aby si ostal  motivovaný?

Ja si vždy hovorím, že je zbytočné sa ľutovať. Som typ človeka, ktorý sa neľutuje. Sú horšie prípady; iní ľudia žijú ešte horšie. Ja som na tom ešte dobre, vyšiel som z toho všetkého slušne. Hovorím si v duchu, prečo sa mam ľutovať, keď môžem ponúknuť niečo sám sebe a niečo dosiahnuť.

Naše skúsenosti

Naše 20-ročné skúsenosti dobrovoľníckej práce s deťmi a mládežou z centier pre deti a rodiny (CDR) na Úsmeve ako dar nám ukazujú, že najlepšie úspechy dosahujeme individuálnym prístupom. Na tomto princípe je postavený sprievodcovský program – jeden na jedného. Teenager si od 16-tich rokov buduje vzťah so sprievodcom, ktorý pretrvá aj po jeho odchode z CDR. Každý sprievodca si po zoznamovacích aktivitách nájde svojho teenagera a teenager svojho sprievodcu. 

Niektorí títo mladí ľudia si na svojich sprievodcoch vážia hodnoty, ktoré sa na základe ich vzťahu stávajú ich vlastnými hodnotami pre život, či každodenné fungovanie. Iným zase imponuje čaro rôznorodosti. Očakávaným výsledkom je zdravý, dlhodobý, kamarátsky vzťah. Ako vie byť ešte sprievodca mladému človeku z CDR nápomocní a kto sa sprievodcom  môže stať? Viac informácií tu .

Štartovacia čiara mladých dospelých z detských domovov (centier pre deti a rodiny), ktorí sa chcú osamostatniť, je úplne inde ako u detí, ktoré odchádzajú z rodín. Dospievajúce deti z centier nemajú bezpečné zázemie, kam sa môžu vrátiť a nemajú sa na koho obrátiť, keď sa osamostatňujú. 

V rámci projektu Cesta do života prinášame mladým dospelým z centier pre deti a rodiny možnosť úspešne sa osamostatniť a zaradiť do spoločnosti po odchode z CDR prostredníctvom vzdelávania a sprevádzania.

Sériou vzdelávacích aktivít ich pripravujeme na zvládnutie problémov v oblastiach, ktoré sa dlhodobo javia ako najzložitejšie, ale aj ktoré postupne prináša život sám. Vzdelávanie sa robí pútavou zážitkovou formou aby to mladých ľudí bavilo. Zároveň sa prihliada aj na záujem samotných účastníkov vzdelávania o jednotlivé témy, aby sa aj oni sami chceli prihlásiť. My prinášame príležitosť nazbierať vedomosti a skúsenosti a je na mladých dospelých koľko z toho si vezmú a čo z toho potom použijú.

Zámer projektu

Zámerom celého projektu, v rámci ktorého prebieha komunikácia, je pomôcť mladým dospelým z Centier pre deti a rodiny (CDR = bývalé detské domovy):

  • zaradiť sa bez ťažkostí do spoločnosti, ktorá ich bude prijímať,
  • dosiahnuť vnútorné uspokojenie,
  • získať potrebné vedomosti, skúsenosti a zručnosti nevyhnutné pre praktické osamostatnenie sa.

Cieľová skupina:

  • mladí vo veku od 16 do cca 21 rokov z centier pre deti a rodiny (CDR, býv. detský domov), ktorí sa pripravujú na odchod a osamostatnenie sa.

Výsledok projektu:

  • overenie týchto metód a ich rozšírenie na celé Slovensko.

Projekt ‘Cesta do života’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.

Active Citizens Fund – Slovakia

je grantový program zameraný na posilnenie občianskej spoločnosti, podporu aktívneho občianstva a zlepšenie postavenia zraniteľných skupín na Slovensku.

Active Citizens Fund je súčasťou finančnej pomoci Islandu, Lichtanštajnska a Nórska 15 členským štátom Európskej únie. ACF na Slovensku spravuje Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti a Karpatskou nadáciou.

Oficiálna webová stránka Úradu vlády SR o grantoch EHP a Nórska: www.eeagrants.sk

Oficiálna webová stránka finančnej pomoci Islandu, Lichtenštajnska a Nórska 15-členským štátom Európskej únie: www.eeagrants.org

Partneri

Ďakujeme všetkým našim partnerom tohto projektu.