Susedská pomoc Ukrajine

Pomáhame aj na Ukrajine. Rodiny, ktoré pred hrozbou vojny museli utiecť z východu Ukrajiny do Užhorodu, sú v ťažkej situácii a tento rok je kvôli pandémii koronavírusu pre nich ešte ťažší. 

Vašu pomoc akútne potrebujeme 34 rodín so 72 deťmi

Po presťahovaní z hotela žijú v skromných príbytkoch a sú vďační za každú pomoc. Pomáhame s úhradou energií, liekov a zdravotných pomôcok, lekárskych výkonov i operačných zákrokov či rekvalifikáciou do potrebného zamestnania.

Ako darovať

Prostredníctvom darovacej brány na Darujme:

V mene detí a rodín ďakujeme!

Pre platbu zo zahraničia

IBAN: SK4031000000004350134306
Názov účtu prijímateľa: Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar
SWIFT CODE/ BIC CODE banky: LUBASKBX

Čo tieto rodiny potrebujú?

  • Humanitárnu pomoc – potraviny, čistiace a hygienické potreby, nevyhnutné potreby v starostlivosti o najmenšie deti
  • Lieky, zdravotnú starostlivosť a zdravotnícke pomôcky
  • Oblečenie a školské potreby
  • Pomoc s bývaním a zariadením prenajatých priestorov
  • Osobné sprevádzanie a psychickú podporu

Pri našich cestách na Ukrajinu vidíme, že aj tá najjednoduchšia pomoc má zmysel a rodiny si vážia, že ich sprevádzame svojou pomocou a podporou už piaty rok.

Bolesť z odchodu a odlúčenia od sveta, kde väčšina z nich prežila celý doterajší život, sa nedá odstrániť a je stále nesmierne živá. O to viac sa rodiny tešia dlhodobým vzťahom a sprevádzaniu, ktoré im, aj vďaka Vašej podpore a spolupráci s rehoľnými sestrami z Kongregácie Jesu, môžeme aspoň v malej miere poskytnúť. Len na lieky pre deti a chorých potrebujeme 200-300 EUR mesačne, keďže na Ukrajine momentálne neexistuje systém zdravotného poistenia.

príbeh pani Svitlany

Na jar roku 2014 boli len blokády medzi mestami. Keď už začala vojna, videli sme v televízii, že Zakarpatie prijíma presídlencov z východu Ukrajiny. Vtedy som bola tehotná. Vzali sme s manželom syna Sergeja, zavolali sme na horúcu linku a tam sme sa dozvedeli, že nás príjmú. Za svoje peniaze sme mali kúpiť lístky a vycestovať z Donecka do Lvova a ďalej do Užhorodu. Sľúbili nám, že tie peniaze preplatia.

Prišli sme do Užhorodu, tam nás už čakali ľudia z oblastnej rady. Bola sobota, 18:00 hod. večer. V oblastnej rade nás podľa dokumentov zaregistrovali ako štatút presídlencov. Prihlásila som sa u gynekológa, lebo som čakala dieťa a šťastne ešte v 2014 roku sa mi narodil chlapček. Žili sme v hoteli Zakarpatie, ale boli tam strašné podmienky. Boli tam blchy, ploštice. V zime nám nekúrili. Kým nám Úsmev ako dar neotvorili kuchyňu, varili sme v izbách, na varičoch. Rozhodli sme sa prejsť bývať do podnájmu, aj keď to bude drahšie.

Teraz som sama s deťmi, muž nás opustil. Pracujem a snažím sa dvíhať deti na nohy. Dostávame 2000,- hrv ako  príspevok na deti presídlencov, po 1000 na každého.

Tohto roku sa nám podarilo dostať sa domov. Sú tam strašné podmienky. Tri dni a tri noci sme cestovali len v jeden smer. Na strážených stanovištiach bolo veľmi ťažko, báli sme sa. Jedno šťastie, že som bola s deťmi, tak nás pustili. Ináč ľudia aj dňami aj nocami stoja a čakajú na prechod.

Na deň nezávislosti Ukrajiny bol obstrel mesta, veľa sa strielalo. Susedné domy boli veľmi postihnuté, padali bomby, rúcali sa balkóny, okná vypadávali. V našom byte boli praskliny. Okná v spálni vypadli. Momentálne je tam ticho. Kým sme prišli na návštevu domov, príbuzný nám opravili byt. V Mariupoli a v okolitých dedinách sa doteraz veľmi strieľa.

Nám je tu v Užhorode dobre. Aj keď sa tam všetko zakončí, plánujeme zostať na Zakrarpatí. Tam by sme išli len na návštevu.

Na východe mám veľký byt. Žije tam moja mama a brat. Mama nechcela odtiaľ vycestovať, je staršia, porodila ma vo vyššom veku. Moja mama ten byt dostala od závodu, kde pracovala. Tí, ktorí tam zanechávajú byty, tie byty skonfiškujú a dostávajú ich ľudia, ktorí patria do „Nového Ruska“. Tieto  byty potom prepisujú a robia dokumenty na seba. Vlastníci sa tak už nemôžu vrátiť, lebo nemajú tam nič. Tí, ktorí odchádzajú, ne predávajú svoje byty, lebo by za ne nedostali zaplatené peniaze. Ak by predsa predávali, dostali by max. 2.000 dolárov. Starší syn veľmi nevnímal ten prechod z východu krajiny na Zakarpatie. Len sa divil, keď do nášho mesta privážali pušky, automaty, tanky. Jeho to všetko zaujímalo. My sme prežili len prvé bombardovanie, tomu najhoršiemu sme unikli tým, že sme ušli.

Moja babka tam žije, ona prežila bombardovanie aj ten kotol, keď naši vojaci sa dostali do obkľúčenia. Kŕmila ukrajinských vojakov, skrývala ich vo svojej záhradnej pivnici. Zavárala im, aby im pripravila jedlo na zimu. Ona prežila a videla všetko: aj odtrhnuté ruky a nohy zbierala na poli.

Teraz sa na východe žije veľmi ťažko. Majú tam ruské rubľe, 10 rubľov sa rovná 5 hrivniam. Všetko je veľmi drahé. Práca ne nájdu a väčšina chlapov ide slúžiť do ruskej armády, lebo tam dobre platia. Všetky závody stoja, nič sa nevyrába. Keď pracujú, tak len za nízku cenu.

Momentálne bývame v Užhorode, v podnájme. Pracujem celými dňami, aby som udržala svoje dve deti. Menší, Anatolij teraz pôjde do prvej triedy. Bez pomoci Úsmevu ako Dar si neviem predstaviť, kde by sme boli. Vždy nám pomohli, keď sme boli v núdzi. Ďakujem za podporu.

Pomôžme pani Svitlane a ďalším ťažko skúšaným rodinám na Ukrajine