Prinášame Vám novoročný rozhovor s predsedom Úsmevu, Jozefom Mikloškom. Aký rok nás čaká, aká je sociálna situácia na Slovensku, ako je to s rodinami na Slovensku, aj toto sú otázky na ktoré nájdete odpoveď.
S akými očakávaniami vstupuješ do roku 2014?
To čo, nás bude zamestnávať celý tento rok, je nelichotivá situácia preplnených detských domovov. Konkrétnymi krokmi, ako sú sanačné procesy a angažovanie širokej rodiny v prospech dieťaťa, sa budeme usilovať, aby počet detí v domovoch začal opäť postupne klesať. Ak chceme uspieť, musíme byť aktívni ako na systémovej, tak aj na individuálnej úrovni. Podľa mňa je potrebné zostaviť pracovnú skupinu z odborníkov štátnej správy, samosprávy a mimovládiek, ktorí by navrhli efektívne systémové riešenia. V rovine konkrétnej pomoci chceme zvýšiť počet ľudí pracujúcich s rodinou, podporovať spolupatričnosť širšieho príbuzenstva a pokračovať v našej metodike Stretnutí rodinného kruhu.
Ako sa, podľa Teba, bude vyvíjať sociálna situácia na Slovensku v nasledujúcich mesiacoch?
Keď sa pýtame rôznych analytikov, všetci hovoria, aby sme nečakali v dohľadnej dobe nejaké výrazné zlepšenie. Vyzerá to, že hodnotová kríza, ktorá vyústila do tej ekonomickej, nás tak rýchlo neopustí. No ak sa poobzeráme okolo seba, zistíme, že nepatríme medzi tie najchudobnejšie krajiny sveta. Problém vnímam niekde inde. Všímam si to u našich klientov, ale zažívam to aj inde, a to akúsi stratu schopnosti postarať sa sám o seba. Taký stav uplakanosti a rezignácie. Akoby sme potrebovali niekoho, kto nás prebudí a vyburcuje k aktivite. Mnohé z tých rodín, ktoré k nám prichádzajú, by sa aj dokázali pozviechať, ale chýba im práve odhodlanie.
Máme, napriek tomu, nejaký dôvod k optimizmu?
Snívať o tom, že v sociálnom systéme bude veľa peňazí, je ilúzia. Ale to, čo tu máme a čo v slovanských národoch vždy fungovalo, je súdržnosť širokej rodiny. Aj v minulosti, a práve v tých zložitých časoch, sa dokázala rodina zomknúť, dedko, babka strýko, bratranec… a navzájom si pomôcť. To je potenciál, ktorý by sme mali znovu prebudiť. Máme ho tu, je súčasťou našej kultúrnej tradície, tak prečo ho nevyužiť? Svojpomoc širokej rodiny by mnohým deťom pomohla vyriešiť, alebo aspoň zmierniť ich situáciu.
V čom vidíš kameň úrazu pri vynímaní detí z ich biologických rodín?
Jednak je v tom už spomínaná rezignácia, keď rodičia nevedia, ako ďalej a radšej sa zbavia zodpovednosti. Ale takým systémovým „zádrhelom“ je aj slabá komunikácia medzi jednotlivými subjektmi. Máme detské domovy, úrady práce, samosprávne orgány… a prepojenosť medzi nimi veľakrát zlyháva, čo je na škodu veci. Ak sa na to pozriem z ešte širšej perspektívy, tak je to hlavne rodinná politika ako taká. Väčšinou už hasíme to, čo nás páli a čo je, povedzme, dlhodobo v kríze, ale chýba nám podpora toho, čo je zdravé, teda zdravých rodín. To by mohlo poslúžiť ako prevencia pred tým, aby sa rodiny do vážnych sociálnych problémov vôbec dostávali.
Má Úsmev nejaký liek, ako týmto vynímaniam predchádzať?
Už sme to tu naznačili. Teda len zopakujem, podpora funkčných rodín, pomoc rodine v rámci služieb, čo spadá do oblasti rodinnej politiky, a potom vytváranie svojpomocných a dobrovoľníckych sietí. Úsmev v spolupráci s nadáciou Dedo už niekoľko rokov buduje centrá pre obnovu rodiny, a musím povedať, že s veľmi dobrými výsledkami. 80 % rodín, ktoré tam prichádzajú v naliehavej krízovej situácii, sa po nejakom čase opäť dokážu zmobilizovať a postaviť na vlastné nohy. Všetky naše aktivity smerujú k podpore rodinného zázemia, či už vlastného, náhradného, alebo, ak to nie je reálne, aspoň vzťahového s nejakou blízkou podpornou osobou.
Čo Úsmev v tomto roku čaká?
Okrem tých tradičných projektov – podujatí pre deti, odborných seminárov a konferencií pre ľudí, ktorí s deťmi pracujú alebo sa problematike náhradnej starostlivosti inak venujú – nás v Úsmeve čaká manažérska reforma. Znie to tak honosne, ale v podstate ide o to, aby sme aj so skromnejšími finančnými zdrojmi dokázali podať rovnaký, ak nie lepší pracovný výkon ako v minulom roku. Ak to povieme úplne jednoducho, aby sme za menej peňazí zahrali viacej kvalitnej muziky.
Na čom si teda Úsmev dá určite záležať?
Pre nás je dôležité zapájať do našich aktivít čo najviac dobrovoľníkov a ľudí, ktorí chcú pomáhať. Naďalej budeme rozvíjať úsmevácke programy, pretože sa nám v praxi osvedčili a za tie roky svojej existencie už dokázali mnohé ovplyvniť. Za všetky by som spomenul aspoň program Domováci domovákom. V rámci neho úspešní mladí dospelí, ktorým sa podarilo začleniť do života, pomáhajú svojim mladším kolegom. Práve u týchto ľudí cítim obrovskú vôľu zmeniť životnú situáciu detí, ktoré prichádzajú po nich, k lepšiemu. Sú do toho bytostne zaangažovaní.
Čo by si si zaželal osobne, a čo by si zaželal organizácii?
Tým, že poznám a stále citlivo vnímam osudy detí, ktoré museli byť z vlastných rodín vyňaté, by som si želal, aby takýchto prípadov bolo stále menej. A Úsmevu by som zaželal, aby sme sa čo najlepšie zorganizovali a mohli tak v plnej miere využiť svoje sily na pomoc tým, ktorí to potrebujú.