Deti z piatich súrodeneckých skupín, ktoré vyrastajú v rôznych zariadeniach náhradnej starostlivosti po celom Slovensku, sa v čase od 22. do 28. júla stretli v Račkovej doline, aby tu obnovili súrodenecké väzby a potvrdili tak svoju spätosť s rodinou. Hoci žijú oddelene, odniekiaľ pochádzajú, a poznanie vlastného zázemia im jedného dňa umožní zodpovedať si naliehavú otázku: „Kto som?“
Krv nie je voda. To hovorí ľudová múdrosť. Odborníci pracujúci s deťmi v náhradnej starostlivosti a detskí psychológovia nás ubezpečujú, že: „Kvalitné súrodenecké vzťahy môžu zabrániť psychickým poškodeniam u detí, ak nefungujú väzby k rodičom.“ (Doc. MUDr. Jozef Hašto). Obe tvrdenia popisujú rozličným jazykom tú istú skutočnosť – deti vyrastajúce v detských domovoch, profesionálnych rodinách či náhradnej osobnej starostlivosti, potrebujú poznať svoju pokrvnú príbuznosť. Len poznanie vlastných koreňov im umožní zachovať si vnútornú identitu a nájsť v živote orientáciu, ktorú ľahko stratia, ak zabudnú na svoje východisko, a tým je, ako inak, pôvodná rodina.
20 detí z celého Slovenska malo príležitosť oživiť svoje súrodenecké väzby v prívetivom prostredí Západných Tatier. Najstarší účastník tábora mal 17 a najmladší 4 roky. Najsilnejšie zastúpená bola rodina 6 súrodencov, ktorí vyrastajú v 2 detských domovoch.
„Bolo až neuveriteľné, ako sa, napríklad, 15 ročný chlapec staral o svojho 6 ročného brata, ktorého nevidel dva roky. Nielenže dbal na to, kde je, ako je oblečený, či sa najedol, teda dozeral na jeho základné „prevádzkové“ potreby, ale napĺňal aj jeho psychické potreby blízkosti a bezpečia. Napriek tomu, že mal v tábore rovesníkov, s ktorými ho spájali spoločné záujmy, trpezlivo sa venoval mladšiemu bratovi. Neustále ho mal pri sebe, dokonca aj v noci, keď sa chlapček bál,“ hovorí Emília Bezáková z Úsmevu ako dar, hlavná vedúca tábora.
Aktivity a hry v rámci tábora boli prispôsobené hlavnému poslaniu pobytu – stmeliť súrodenecké skupiny, umožniť súrodencom, aby sa navzájom lepšie spoznali a utužili svoj vzťah spoločnými zážitkami. Jednou z takýchto aktivít bolo aj maľovanie rodostromu a rodinného erbu. Deti pracovali v súrodeneckých skupinách a na záver svorne prezentovali vzniknuté diela. Napriek tomu, že mnohé svojich rodičov nepoznali, či mali s nimi zložitý vzťah, mohli si uvedomiť, že im majú za čo vďačiť. Naučili sa prijať svoju rodinu takú, aká je, čo im umožní ďalej sa rozvíjať.
„Moja mama sa volá Ružena, preto sme si vybrali do nášho erbu ružu. Že k nej všetci patríme. Ona je v strede a my sme okolo tie lístky,“ opisuje Margaréta z detského domova v Jelke rodinný erb, ktorý nakreslila spolu so súrodencami z dvoch ďalších zariadení.
Súrodenecké vzťahy sa prejavovali aj pri outdoorových aktivitách a túrach, kedy starší súrodenci pomáhali, či dokonca nosili mladších súrodencov na pleciach, alebo naopak, keď starší slúžili ako motivácia pre mladších, aby to nevzdali a pokračovali ďalej v ceste. 4-ročná Valentínka sama vyšliapala až na Solisko len kvôli bratovi, ktorý bol vždy o niečo vpredu. Na náročnej prechádzke do Múzea liptovskej dediny v Pribyline si mnohé menšie deti oddýchli na chrbtoch svojich súrodencov.
„Samozrejme, že došlo aj k drobným potýčkam, ale tie ako rýchlo vzplanuli, tak rýchlo aj utíchli. Nešlo o nič podstatné. Podstatné bolo, že sme boli svedkami, ako si deti dokážu sprostredkovať a nahradiť to, čo by im za normálnych okolností mali zabezpečiť rodičia – starostlivosť, náklonnosť a fyzickú prítomnosť. Je veľmi dôležité mať fyzický kontakt, dotyk, aspoň s nejakým členom rodiny. Až vtedy tieto deti pochopia, že aj oni niekam patria, niekomu na nich záleží, niekto ich má rád. Pocítia to na vlastnej koži. Potom môžu začať dôverovať svetu,“ uzatvára Slavka Liptáková z Úsmevu ako dar.
Súrodenecký tábor sa spoločnosti Úsmev ako dar podarilo zorganizovať s finančnou podporou spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s.