Mgr. Zuzana Spiessová sa od 1.12.2013 stala novou predsedníčkou trnavskej pobočky Úsmevu ako dar. S akými očakávaniami a plánmi do tejto pozície nastupovala? Čo si predsavzala a s čím zápasí, aj to sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
• Čo boli tvoj prvé kroky ako predsedníčky pobočky?
No, najskôr som trnavskú pobočku osobne navštívila (smiech). Ale aby som to nezľahčovala… Asi tým nikoho neprekvapím, úplne štandardne sme si s pracovníčkami pobočky a nízkoprahového centra Mak, ktoré pod pobočku patrí, urobili úvodnú poradu. Tam sme si nastavili základné princípy fungovania pobočky.
• Ktorý princíp považuješ za najzásadnejší?
Aby sem pokračovali v činnosti a všetko fungovalo, tak ako má. No nielen to. Chcela by som, aby sa naše služby postupne rozširovali a skvalitňovali.
• Ak by si mala byť konkrétna…
Napríklad by som chcela rozšíriť našu prácu v nízkoprahovom centre aj o aktivity pre staršie deti a dospievajúcu mládež. Doteraz sme sa zameriavali hlavne na deti v predškolskom veku. No aj staršie deti, alebo mladí ľudia z tejto komunity potrebujú usmernenie pri trávení voľného času. Potrebujú iné podnety, iné ciele… jednoducho, potrebujú sa zamerať na niečo zmysluplné, a nie deštruktívne. V opačnom prípade hrozí, že rovnako ako ich rodičia podľahnú rôznym závislostiam či ďalším nezdravým formám správania sa. A tomu chceme zabrániť.
• V akej kondícii je dnes trnavská pobočka?
Myslím, že v dobrej. Okrem „nízkoprahu“ tu funguje poradenstvo pre záujemcov o náhradné rodičovstvo, sprevádzanie náhradných rodín a materské centrum. Takže pokrývame pomerne široké spektrum klientov: zdravé rodiny, deti z ohrozených rodín, uchádzačov o náhradné rodičovstvo a už fungujúce náhradné rodiny.
• Čo potrebujete aktuálne posilniť?
Hlave potrebujeme zintenzívniť terénnu sociálnu prácu a podporiť rodiny v tom, aby dokázali problémy zvládať svojpomocne. Len tak sa nám podarí predchádzať tomu, aby sa úplne rozpadli alebo aby prestali plniť svoje funkcie voči dieťaťu, ktoré je ich najzraniteľnejším článkom. Máme tu silnú rómsku komunitu. Sociálna situácia ľudí, ktorí v nej žijú, je skutočne zlá a odvážim sa tvrdiť, že bez systematickej terénnej sociálnej práce sa tu budú sociálno-patologické javy len kumulovať.
• S akou víziou si do Trnavy nastúpila?
S víziou rozšíriť aktivity pobočky o všetky programy, ktoré Úsmev ako dar ponúka. Teda napríklad o Anjelsky program (dobrovoľnícky program pre deti v detských domovoch), prípravu náhradných rodičov, už spomínanú terénnu sociálnu práce, alebo Stretnutia rodinného kruhu. To si, samozrejme, vyžaduje širšie odborné zázemie. Preto som už začala komunikovať s viacerými odborníkmi – sociálnymi pracovníkmi, psychológmi, liečebnými pedagógmi – ktorí by naše služby mohli podporiť.
• Každá vízia má aj svoju „Achillovu pätu“
Tou našou sú asi financie. Ale verím, že si s tým dokážeme poradiť.
• Aká bolo tvoje prvé stretnutie s klientmi trnavskej pobočky?
Mojou srdcovou záležitosťou je nízkoprahová činnosť, takže spomeniem prvé stretnutie s deťmi z nášho nízkoprahu. Bolo to 6. decembra minulý rok, deti práve čakali Mikuláša. Stáli vonku pred klubom, tak som podišla k nim a pýtala sa, čo si pre Mikuláša pripravili. Jeden po druhom mi tam predvádzali pesničky, básničky, tanec… až z toho bola taká malá diskotéka. Asi sa im to páčilo, pretože sa ma hneď pýtali, či budem chodiť na klub pravidelne.
• Čo je, podľa teba, pri práci s deťmi z nízkopodnetného prostredia najdôležitejšie?
Naladiť sa na nich.
• A ako potom dosiahneš tú želanú zmenu?
Tým, že im pôjdem vzorom. Že uvidia, ako sa správam a že to, čo od nich vyžadujem, v prvom rade dodržiavam ja sama. Namiesto dlhých vysvetľovaní možno niekedy stačí ukázať im, že sa dá žiť aj inak. Osvetliť im možnosti, o ktorých vôbec nevedeli. A to sa najlepšie robí vlastným príkladom…
Zhovárala sa Slavka Liptáková.