Termín „prenatálne dieťa“ zaviedol do medicíny profesor Dr. Peter G. Fedor-Freyberg. Namiesto o plode či fétuse začal uvažovať o bytosti, ktorá má už pred narodím svoj psychologický i sociálny rozmer. Záujem o psychosomatiku prenatálneho obdobia vyústil do série odborných konferencií a 11. až 12 júna 2013 sa pri vodnej priehrade Kráľová v stredisku vzdelávania a oddychu Kaskády, Galanta konal 7. ročník tohto podujatia – Prenatálne dieťa 7.
Konferenciu Prenatálne dieťa 7 spoločne zorganizovalo viacero subjektov: Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Katedra prenatálnej a perinatálnej medicíny, psychológie a sociálnych vied VŠZaSP sv. Alžbety, Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek a Fórum riaditeľov a zamestnancov detských domovov. Hlavnou témou bola Vzťahová väzba a násilie. K tejto problematike prednieslo svoje prednášky 16 prednášajúcich profesionálov z oblasti psychiatrie, psychológie a sociálnej práce, ktoré si vypočulo viac ako 50 účastníkov. Publikum tvorili prevažne odborníci pracujúci v rôznych sférach starostlivosti o deti.
Akýmsi neustále prítomným predpokladom, ktorý zaznieval zo všetkých príspevkov, bolo presvedčenie, že prenatálna fáza ľudského života je kritickým obdobím vývoja, v ktorom sa formujú nielen naše telesné orgány, ale aj naša myseľ. Práve tu sa kladú základy pre náš neskorší fyzický, emocionálny, mentálny i sociálny život. Majú tu korene také psychosociálne fenomény, ako sú životné presvedčenia, postoje či etické normy. Prvým prostredím nášho života je práve maternica, no toto prostredie nie je neutrálne. Matka počas tehotenstva niečo zažíva, možno sa trápi, možno teší, možno je úzkostná a má obavy z toho, čo ju čaká, alebo je, naopak, plná dôvery. To všetko má vplyv na dieťatko, ktoré sa ešte pred narodením stáva jej spoločenským (sociálnym) partnerom. Reaguje, odpovedá a podľa podnetov, ktoré k nemu prichádzajú, sa tiež vyvíja. Veľmi zreteľne sa tu ukazuje previazanosť všetkých rovín našej existencie: od biochemickej, neurologickej, endokrinologickej cez psychologickú až po sociálnu. Jedna od druhej sa nedajú oddeliť a spolu vytvárajú to, čo nazývame kontinuom ľudského života.
Koncept vzťahovej väzby, formulovaný anglickým pedopsychiatrom a psychoanalytikom Johnom Bowlbym v roku 1958, je dnes už odborníkom dobre známy. Jeho špecifiká spolu s charakteristikou senzitívneho rodiča v postnatálnom období predstavil psychiater Doc. MUDr. Jozef Hašto, PhD. Zdôraznil potrebu vnímania signálov, ktoré k nám dieťa vysiela, ich správnej interpretácie a promptnej a primeranej rekcie. Na otázku, či môžeme o vzťahovej väzbe hovoriť už v prenatálnom období, odpovedal:
„Zo strany matky úplne jednoznačne, ale aj zo strany dieťaťa. Už počas života v maternici vníma dieťa hlas svojej matky a po narodení ho dokáže rozpoznať. Tiež má zážitok z prehlbujúceho sa upokojovania pri matkinej chôdzi. Jeho rovnovážny aparát je už natoľko vyzretý, že tento kolísavý pohyb vníma. Výskumy ukázali aj to, že dieťa si počas prenatálneho vývoja dokáže zapamätať, napríklad, vône. Takže zážitok vnútromaternicového pobytu je do istej miery zapísaný v pamäťových stopách človeka, hoci si ho nedokáže vybaviť. Na úrovni implicitnej pamäte však pretrváva.“
Hlavné tematické ohnisko v rámci témy Vzťahová väzba a násilie predstavoval motív traumy. Teda situácia, kedy dieťa prežíva dezorganizovanú alebo neistú vzťahovú väzbu, ktorá vážne narušuje jeho celkový stav. Pokiaľ je dieťa traumatizované najbližšou vzťahovou osobou, vedie to, spravila, k hlbokému pocitu neistoty a rôznym iným chorobným prejavom.
Tramuatizované však môže byť nielen dieťa už narodené, ale aj dieťa v prenatálnom období, a to v dôsledku vystavenia matky traumatickým či stresovým situáciám počas tehotenstva. Samostatnú kapitolu predstavuje trauma separácie pri pôrode, ktorá má svoju prirodzenú i neprirodzenú (inštitucionálnu) rovinu. Problematiku odlúčenia dieťaťa od maty pri pôrode ozrejmila prítomným česká psychologička Mgr. Michaela Mrowetz. Na konferencii predniesla príspevok týkajúci sa humanizácie našich pôrodníc, ktoré nie vždy rešpektujú akútnu potrebu novorodencov zotrvať vo fyzickej blízkosti svojej matky a sú personálom odnášaní kvôli poskytnutiu zdravotníckej starostlivosti. V takejto situácii dochádza k neprirodzenej separácii dieťaťa od matky, čo môže mať ďalekosiahle následky, vedúce niekedy až k narušeniu materských a rodičovských schopností. Dostupným a veľmi efektívnym riešením by mohol byť okamžitý bezprostredný kontakt „koža na kožu“. Odborníci sa zhodujú na tom, že trauma prirodzenej separácie, teda pôrodu, by sa tak zmiernila a poskytla obom, matke i dieťaťu, hojivú skúsenosť.
Prednášajúci sa tiež dotkli témy transgeneračného prenosu traumy. Ich výskumy dokazujú, že posttraumatická stresová porucha sa týka nielen samotných účastníkov traumy, ale aj ich potomkov, a to až v dvoch ďalších generáciách. Bežne sa hovorí, že skúsenosť je neprenosná, no neurovedy na to majú iný názor.
„Najnovšie poznatky nám vysvetľujú, ako sa trauma prejavuje na úrovni jednotlivca, ale zároveň je z neurobiologickej perspektívy možné traumu vnímať ako proces, ktorý má dopad aj na ďalšie generácie. Najdôležitejšia oblasť poznávania je v tomto ohľade epigenetika, kde sa ukazuje, že aj napriek nezmenenej genetickej informácii môže dôjsť k ovplyvneniu aktivity génov, čím sa nepriamo prenášajú patologické vzorce, napríklad obavné správanie alebo nízka odolnosť voči stresu,“ vysvetľuje psychiater MUDr. Radovan Hrubý, PhD.
Dobrou správou však je, že rizikový gén, teda potenciálnu náchylnosť k rôznym chorobám či patológiám dokáže „prepísať“ harmonická skúsenosť z raného detstva. Ak má dieťa pri sebe starostlivého a senzitívneho rodiča, má veľkú šancu, že bude psychicky odolné, aj napriek nepriaznivým prognózam.
Praktické workshopy konferencie sa zamerali, okrem iného, tiež na situáciu detí z detských domovov, ktoré zážitok bezpečnej vzťahovej väzby nemajú. Naopak, veľmi často sú traumatizované predchádzajúcimi životnými skúsenosťami. Odborníci z klinickej praxe ponúkli pracovníkom detských domovov niekoľko námetov, ako s týmito deťmi pracovať, aby im priniesli aspoň úľavu, ak už nie uzdravenie.
„Pre všetkých bolo veľkým prínosom vypočuť si na jednom mieste toľko prvotriednych referátov, prinášajúcich najnovšie poznatky z rôznych vedných oblastí. Ľudia pracujúci s deťmi si tu mohli uvedomiť, že to, čím tieto deti prešli, sa zapísalo veľmi hlboko do ich osobnosti, no zároveň aj to, že práve oni sú tí, ktorí im môžu pomôcť. Ak sa im podarí nadviazať s nimi bezpečný a láskyplný vzťah, zmena, ktorá sa udeje, nezostane len na povrchu,“ uzatvára predseda spoločnosti Úsmev ako dar Prof. MUDr. Jozef Mikloško, PhD.
Mediálny servis:
Mgr.art. Slavka Liptáková, ArtD.
PR manažérka
mob: 0910 781 775
www.usmev.sk
