Od otvorenia Krízového centra Dorka vo Zvolene uplynulo už päť mesiacov. Za tú dobu centrum ožilo a začalo si plniť svoju úlohu – poskytovať sociálne služby mladým dospelým po odchode z detských domovov a rodinám s deťmi nachádzajúcim sa v kríze. Klienti zariadenia majú z rôznych dôvodov obmedzenú schopnosť začlenenia sa do spoločnosti. Centrum im zabezpečuje chránený priestor, kde môžu uspokojiť svoje základné životné potreby.
Centrum ponúka klientom aj odborné poradenstvo a sprevádzanie, ktoré má za cieľ podporiť ich osobnostný rozvoj, prispieť k zlepšeniu ich nepriaznivej sociálnej situácie a napomôcť ich zaradeniu sa do bežného života. To všetko sa realizuje osvedčenými metodikami a postupmi sociálnej práce. No každé poradenstvo, aby bolo skutočne zmysluplné a efektívne, musí počítať s individualitou klienta. Musí z nej vychádzať a prispôsobiť sa jej. Všeobecné postupy tu narážajú na jedinečnosť ľudskej skúsenosti a osobnosti. „Kolízia všeobecného a jedinečného“ však vôbec nie je na škodu. Práve naopak. Až v nej sa rodia skutočne tvorivé riešenia konkrétnej situácie.
V júli sa pracovníci zvolenskej Dorky ocitli pred výzvou prijať do zariadenia dvoch zdravotne hendikepovaných mladých dospelých z detského domova Maurícius v Kremnici. Bolo zrejmé, že ich sluchové postihnutie bude klásť na personál pri komunikácii zvýšené nároky. Museli preto posúdiť, či si dokážu s takýmto špecifikom poradiť, a hlavne či to bude prospešné pre oboch mladých ľudí.
„Pri neľahkom rozhodovaní sme zvažovali najmä to, či im podmienky v našom zariadení, vzhľadom na ich sluchové postihnutie, uľahčia prechod z detského domova do bežného života,“ vysvetľuje vedúca Krízového Centra Dorka Ivana Kolačkovská.
Napokon sa zamestnanci Krízového Centra rozhodli hendikepovaných mladých dospelých prijať a poskytnúť im podporu nielen pri prechode zo zariadenia ústavnej starostlivosti do samostatného života, ale aj pri zmiernení ich znevýhodnenia a integrácii do spoločnosti.
„Naše prvotné obavy z komunikácie a z neznalosti posunkovej reči sa pomaly rozplynuli. Horšie to bolo však s adaptáciou mladých dospelých na nové prostredie. Prostredie, v ktorom chýbali známe tváre. Odchody „domovákov“ do neznáma takmer vždy veľmi bolia. Ale najviac bolí prijatie pocitu zodpovednosti za seba samého,“ dodáva sociálna pracovníčka Jana Fajčíková.
Sociálny hendikep sa teda ukázal byť v tomto prípade závažnejší než ten zdravotný. Zamestnanci našli pomerne ľahko cestu, ako s klientmi komunikovať, teraz hľadajú spôsob, ako ich povzbudiť k svojpomoci a stimulovať k samostatnosti. Tento proces, zdá sa, bude podstatne náročnejší. Nevyžaduje si totiž len dorozumievaciu techniku ako nástroj komunikácie s okolím, ale celkovú zmenu vnútorného postoja, ochotu prijať za seba zodpovednosť.
Príchod klientov z detského domova Maurícius do centra Dorka vytvoril špecifickú situáciu, ktorá potrebovala špecifický prístup. Zvolenčania sa však rozhodli túto výzvu prijať. A urobili dobre, pretože za hranicami nášho zvyčajného konania sú uložené skúsenosti, ktoré nás môžu obohatiť.
„Janka s Mišom nevedomky nastavujú zrkadlo našej komunikácii, ktorá je veľakrát povrchná alebo preplnená nepodstatnými informáciami. Učíme sa teda navzájom, a to je jeden z dôvodov prečo sme radi, že ich tu máme,“ uzatvára Jana Fajčíková.