Ako užitočná pomôcka pre rodičov, pestúnov, psychológov, pedagógov, terapeutov prípadne kňazov môže slúžiť knižka Kde bolo, tam bolo (s podtitulom Žil drak, chcel zožrať princeznú. Lepšie princeznú ako princa) , ktorá vznikla v rámci projektu Rozprávka (Hľadanie stratenej rozprávky). Jej vydavateľom je Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar.
V rámci uvedeného projektu boli oslovené vedenia všetkých 15 detských domovov v Košickom kraji. Riaditelia dostali písomnú ponuku zapojiť deti vo svojom zariadení do výzvy napísať akúkoľvek rozprávku. Celkove sa vyzbieralo 68 rozprávok od detí vo veku 10 až 16 rokov. Rozprávky a príbehy detí z detských domovov ilustroval známy ilustrátor detských kníh Ľuboslav Palo, dielo editorsky spracoval Erik Jakub Groch. Zaujímavosťou je, že knižka vznikala počas tvorivých dielní, táborov, workshopov, na ktorých deti príbehy vymýšľali.
Rozprávka: Ako vznikol svet
Nevšedné tiež je, že rozprávky sú zachytené autenticky a teda zapísané aj so všetkými gramatickými chybami, ktoré deti v textoch zanechali. Bol to však zámer projektu. Podľa manažéra projektu Radovana Sidora bolo celkove do projektu zapojených približne 200 detí . „Texty, ktoré sú veselé, niekedy drzé a odvážne, na strane druhej plné strachu, obáv a irónie, sú také, ako naše deti,“ uviedol R. Sidor. Knižku uviedli do života začiatkom januára t.r. na slávnostnom galavečere detí z detských domovov Košického kraja, kde ju pomohla prezentovať veriaca „superstaristka“ Katka Koščová, ktorá dielo „vypravila“ medzi čitateľov písmenkovými cestovinami.
K výsledkom projektu a rozprávkam i príbehom detí z detských domovov, o ktoré sa podelili v knižke Kde bolo tam bolo, psychologička z košickej pobočky Úsmev ako dar Mgr. Katarína Ontková o.i. uviedla: „ Presvedčili sme sa aj o skutočnosti, že deti vyrastajúce mimo svojho rodinného prostredia vedia, čo je dobré a čo zlé. Je pre nich niekedy problémom uplatniť túto teoretickú morálku v praxi- práve kvôli stratám, ktoré zažili, a ktoré v nich nanovo vyvolávajú silné a ťažko zvládnuteľné emócie… Rozprávky sa končia dobre aj vtedy, ak ich píšu deti z detských domovov. Asi v rozprávke bude naozaj sila, ktorá nám dáva nádej na lepšiu budúcnosť a tú si nechcú nechať vziať ani tieto deti. Až na malé výnimky. Vo väčšine príbehov však hrdina vyhral boj, ktorý viedol, či už so sebou samým alebo s vonkajším nepriateľom. Je dôležité uvedomiť si, čo je pre mnohé deti z detských domovov dobrým koncom rozprávky – vrátiť sa domov,“ uzavrela psychologička.
A. Eliášová
Tento projekt sa realizoval s finančnou podporou MKCRSR v rámci grantového programu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013