Klub náhradných rodín je miestom odbornej pomoci i vzájomnej svojpomoci. 19. novembra mali náhradní rodičia – tí aktuálni i tí, ktorí na dieťatko ešte len čakajú – príležitosť porozprávať sa so psychológom Matejom Štepitom o poruchách pozornosti detí v materskom centre Budatko v Bratislave. Situácia, keď má dieťa problém s hyperaktivitou, poruchami pozornosti alebo správania, je náročnou skúškou pre celú rodinu. Rodiča potrebujú, takpovediac, nájsť kľúč, ako k týmto deťom pristupovať.
Na jednej strane musia otvoriť svoju vnímavosť, aby deťom poskytli potrebné porozumenie, a na druhej strane sa potrebujú naučiť pevnosti, aby im nedovolili zachádzať do krajností. Ako túto krehkú hranicu medzi citlivosťou a pevnosťou udržiavať, bolo námetom rozhovoru novembrového klubu náhradných rodín.
„Neexistuje jeden správny prístup k deťom s poruchami pozornosti. Ale čo je u týchto detí, podľa mňa, dôležité, je jasné vedenie zo strany rodičov. Samozrejme, nie nejaké autoritatívne, ale založené na báze vzájomného rešpektujúceho vzťahu. Teda, vediem dieťa podľa toho, čo by pre neho mohlo byť najlepšie, a nie podľa toho, ako ho chcem mať ja,“ hovorí Matej Štepita.
Podnetný bol už samotný pohľad na poruchy bežne označované skratkami ADHD a ADD, ktorý sa neuspokojil len s biologickým vysvetlením. Rodiča sa v rámci diskusie mohli dozvedieť, že hoci nervový systém takto diagnostikovaných detí skutočne funguje inak, dôležitým faktorom je aj prostredie, v ktorom sa pohybujú, a predovšetkým atmosféra v rodine. Vnímať nepozornosť, impulzívnosť či nedisciplinovanosť dieťaťa ako prejav určitého napätia je nepochybne náročné, no zároveň vracia rodičovi „kompetenciu“ svojmu dieťaťu pomôcť.
„Veľkou devízou pre deti s ADHD je, napríklad, fungujúci vzťah rodičov. Ak má dieťa v sebe, neporiadok, alebo povedzme istú neusporiadanosť, je preňho veľmi dobré, ak v prostredí okolo neho panuje poriadok. Predovšetkým ten vzťahový. To v prvom rade znamená, že dieťa je dieťa a rodič je rodič. Matka by nemala zaťažovať dieťa vzťahovými prvkami, ktoré prislúchajú jej partnerovi, a podobne,“ vysvetľuje psychológ.
Na jednej strane je to pre rodičov dobrá správa, no tiež je to výzva popasovať sa s vlastnými tienistými stránkami. Niektorí z rodičov, ktorí na klub prišli, majú osobnú skúsenosť so starostlivosťou o takéto deti. Práve oni sa s ostatnými podelili o svoje „slepé uličky“ i „nájdené východiská“. Pre tých, ktorí sa rodičmi ešte len stanú, to bol živý príklad toho, že aj takáto situácia sa dá zvládať. Nie je, samozrejme, ľahká, ale ani neprekonateľná.
V každom prípade je dôležité, aby rodičia detí s poruchami pozornosti či správania, dostali čo najširšiu podporu, a to ako od odborníkov, tak aj od iných rodín s podobným príbehom. Práve stretnutia, aké zažili v našom klube náhradných rodín, im môžu poskytnúť potrebné informácie, ale hlavne odvahu a chuť objavovať nové možnosti, ako k svojmu dieťaťu pristupovať. Ako napĺňať jeho potreby a užívať si vzájomnú blízkosť.
„Zjednodušene by sme mohli povedať, že tieto deti potrebujú presne to, čo ostatné deti, pozornosť, lásku, prijatie, vedenie… len v ešte väčšej miere. Alebo naopak, reagujú oveľa citlivejšie na to, ak to od nás nedostanú,“ uzatvára Matej Štepita.