7. novembra sa v Žiline v priestoroch Vysokej školy sv. Alžbety konalo supervízne stretnutie pre terénnych sociálnych pracovníkov spoločnosti Úsmev ako dar. Zišlo sa ich tu z celého Slovenska spolu dvadsať. Supervízormi boli psychologička a majstertrénerka programu PRIDE Andrea Hudeková a sociálny pracovník Stanislav Kret.
„Supervízne stretnutia sú v tejto profesii veľmi dôležité. Pomáhajú nám predchádzať vyhoreniu a dodávajú nám nadhľad, keď máme pocit, že sme našou každodennou prácou doslova zavalení. Každý z nás má v istom období potrebu supervízie. Niekedy väčšiu, niekedy menšiu. No aj keď práve takú intenzívnu potrebu nemáme, môžeme byť pre druhých inšpiráciou a v stretnutí s nimi si uvedomiť svoje miesto,“ vysvetľuje Stanislav Kret.
Ešte predtým, než sa sociálni pracovníci rozdelili do dvoch supervíznych skupín, kde sa zamerali na konkrétne témy, zahájili stretnutie spoločne. Práve pri tomto spoločnom úvode si mohli všetci uvedomiť, že i keď pôsobia v rôznych regiónoch, robia tú istú prácu, pri ktorej sa denne potýkajú s veľmi podobnými problémami, a to ich spája. Pocit spolunáležitosti a solidarity je sám o sebe dobrým východiskom pre to, aby si človek znovu potvrdil zmysluplnosť svojej práce a pocítil podporu profesionálnej súdržnosti.
Potom už nasledovala práca v skupinách. Účastníci supervízie ponúkli do diskusie kazuistiky z ich vlastnej praxe, ktoré im umožnili presne určiť problematické momenty sociálnej práce s klientom. Venovali sa, napríklad, téme sprevádzania rodičov, ktorí vyrastali v detskom domove. Týmto klientom často chýbajú rodičovské zručnosti, a preto potrebujú systematické sprevádzanie takmer na dennej báze. Tým, že vo svojom detstve nezažili model rodičovstva, chýba im akýsi „zmysel pre rodičovstvo“ a musia sa ho namáhavo, za pomoci sociálneho pracovníka učiť. To, čo bežne rodičia môžu rozvíjať, akési nadanie k rodičovstvu, ktoré vychádza z ich vlastnej skúsenosti s mamou a otcom, musia niektorí odchovanci detských domovov nahradiť nadobudnutou zručnosťou. No proces zvnútornenia tejto zručnosti, osvojenia si rodinných hodnôt a zodpovednosti za dieťa je dlhou a náročnou cestou, na ktorej potrebujú podporu.
Inou témou, ktorej sa terénni sociálni pracovníci venovali, bol prenos a protiprenos v pomáhajúcom vzťahu. Ide o fenomén dobre známy z oblasti psychoterapie, kedy dochádza k nepatričnému naviazaniu klienta na pomáhajúcu osobu a opačne. Účinnou prevenciou pred takouto situáciou je, okrem iného, práve supervízia, ktorá sociálnemu pracovníkovi ponúka možnosť reflexie a sebareflexie. Na stretnutí zazneli aj témy týkajúce sa práce s psychiatrickými klientmi a práce s náhradnými rodinami pri zvládaní záťažových situácií. K tejto problematike ponúkla prítomným konkrétnu metodiku sociálna pracovníčka z banskobystrického kraja Eva Bendíková: „Učíme náhradných rodičov a ich deti, ako byť k sebe citlivejší, ako oceniť toho druhého slovným pohladením a vyjadriť mu svoje uznanie. Máme na to špeciálny program, v ktorom pracujeme zároveň s rodičmi aj deťmi. Mnoho rodičov až tu po prvý raz zažije uznanie alebo pohladenie od svojho dieťaťa.“
Záverom sa všetci zúčastnení zhodli, že supervízne stretnutia tohto druhu im pomáhajú zvyšovať odborné kompetencie, nachádzať kreatívne riešenia a získavať nové podnety pre ich prácu s klientmi. Pocit vzájomnej spolupatričnosti a príslušnosti k jednej profesii im dovoľuje plnšie vnímať hodnotu ich profesionálneho statusu, a tým aj svoju vlastnú. V konečnom dôsledku však má zo supervíznej podpory úžitok predovšetkým klient, ktorý prichádza do styku so zanieteným, angažovaným a neformálnym sociálnym pracovníkom.